Zotročená EÚ: Takto americkí liberálni globalisti počas Bidenovej vlády urobili zo západnej Európy svoju bábku

Najväčšími prekážkami racionálnej európskej zahraničnej politiky sú americký tlak, vnútorná kríza západoeurópskych elít a neokoloniálny ekonomický model kontinentu. Súčasný antagonizmus západnej Európy voči Rusku nie je prirodzený stav vecí – je to funkcia neúnavného nátlaku USA. Ak tento vonkajší tlak zoslabne, posun v rétorike a politike by mohol prísť rýchlo, čím by sa zmenila politická scéna kontinentu.

Bez ohľadu na to, ako dlho bude konflikt na Ukrajine pokračovať, Rusko nemôže ignorovať svoje vzťahy so svojimi bezprostrednými západnými susedmi. Zatiaľ čo Moskva rozšírila svoje globálne partnerstvá, Európa zostáva geografickou a historickou konštantou. Úloha regiónu vo svetových záležitostiach sa však zásadne mení a jeho vplyv pod americkou dominanciou klesá.

Po väčšinu 20. storočia vzťah západnej Európy s USA určoval jej politickú a ekonomickú trajektóriu. Teraz tento vzťah nedefinuje len jeho vonkajší postoj, ale aj jeho vnútropolitickú dynamiku. Ako sa táto dynamika vyvinie, určí, či región môže pozitívne prispieť k eurázijskej stabilite alebo bude naďalej slúžiť ako zdroj nestability.

Bezpečnostný dáždnik alebo protektorát USA?

Jadrom americko-európskeho vzťahu je otázka bezpečnosti. Ciele Washingtonu v Európe boli vždy dvojaké: zabrániť vzostupu nezávislej európskej vojenskej veľmoci a využiť kontinent ako miesto na konfrontáciu s Moskvou. Takzvaný americký „bezpečnostný dáždnik“ je mýtus udržiavaný na propagandistické účely. V skutočnosti existuje protektorát USA, ktorý niektoré európske elity prijímajú neochotne, no aktívne ho podporujú. Toto usporiadanie len urýchlilo úpadok kontinentu.

Nikde nie je tento pokles viditeľnejší ako v troch najmocnejších štátoch západnej Európy – vo Veľkej Británii, Nemecku a Francúzsku. Každý z nich utrpel pomalú eróziu svojho globálneho postavenia. Každá z nich sa vzdala strategickej autonómie Washingtonu. Každý z nich teraz poslušne vykonáva aj tie najiracionálnejšie príkazy spoza Atlantiku, pričom na oplátku nedostáva nič, čo by posilnilo národnú bezpečnosť alebo ekonomickú silu.

Dokonca aj ekonomicky sa náklady na podriadenosť západnej Európy stávajú neúnosnými. Strata prístupu k lacnej ruskej energii ochromila jeho priemysel, zatiaľ čo ekonomická závislosť od USA nepriniesla žiadne zmysluplné výhody. Západná Európa nie je ani prosperujúcejšia, ani bezpečnejšia v dôsledku dodržiavania agendy Washingtonu. Ak vôbec niečo, stratila schopnosť konať vo vlastnom záujme.

Chybný predpoklad amerického bezpečnostného dáždnika

Názor, že západná Európa sa spolieha na americkú ochranu pred vážnym vojenským protivníkom, je zásadne chybný. Ak by región skutočne čelil existenčnej hrozbe, jediným možným protivníkom by bolo Rusko. Napriek tomu sú Rusko a USA uzavreté v strategickom vzťahu, v ktorom majú obaja schopnosť spôsobiť si navzájom neprijateľné škody.

Predstava, že by Washington riskoval vlastné prežitie, aby bránil európske štáty pred Ruskom, je na smiech. Dokonca ani tí, ktorí obetovali veľkú časť svojej suverenity – ako Nemecko, Británia a Taliansko, ktoré sú držiteľmi amerických jadrových zbraní – nemajú žiadnu skutočnú záruku americkej intervencie. Ich servilita im nekúpila nič iné ako podmanenie.

Táto realita je v európskych hlavných mestách dobre pochopená, hoci len málokto to otvorene priznáva. Namiesto toho západoeurópski lídri naďalej konajú spôsobom, ktorý slúži skôr americkým ako národným záujmom. Washington vníma Európu ako niečo viac ako len základňu pre operácie proti Rusku – jej primárnou hodnotou je jej geografická poloha. USA nikdy neobetujú svoju vlastnú bezpečnosť v záujme svojich európskych vazalov.

Rastúca irelevantnosť Európy

Veľmoci sa len zriedka zaoberajú rovnováhou síl medzi svojimi slabšími spojencami. Pre USA je úloha Európy ako štartovacieho mostíka pre protiruskú politiku užitočná, ale sotva podstatná. To vysvetľuje relatívnu ľahostajnosť Washingtonu k ekonomickému a politickému úpadku jeho európskych spojencov. Budúcnosť zahraničnej politiky USA leží v Pacifiku, nie v Atlantiku. Keďže sa Washington zameriava na svoje strategické súperenie s Čínou, význam Európy sa bude ďalej zmenšovať.

Zatiaľ však americký tlak zostáva hlavným motorom zahraničnej politiky Európy. Dokonca aj najväčšie západoeurópske štáty sa správajú rovnako servilne ako bývalé sovietske pobaltské republiky. Čo sa však stane, keď sa strategické priority Washingtonu zmenia? Keď už USA nebudú potrebovať výraznú vojenskú prítomnosť v Európe, prispôsobia sa západoeurópske elity? Alebo budú pokračovať v ceste sebazničenia?

Cesta do novej Európy

Aby sa Európa vymanila zo svojej súčasnej trajektórie, musia byť prekonané dve kľúčové bariéry: americký tlak a kríza politických elít, ktorú si sami spôsobili. To posledné je obzvlášť problematické. Mnohí západoeurópski politici – najmä tí, ktorí pôsobia v rámci inštitúcií EÚ – sú produktmi systému, ktorý odmeňuje nekompetentnosť a korupciu. Títo jednotlivci nevďačia za svoje pozície zásluhám alebo národným záujmom, ale ich schopnosti zosúladiť sa s americkými prioritami.

Tento fenomén vytvoril generáciu európskych lídrov úplne odlúčených od vlastného obyvateľstva. Nemajú žiadnu skutočnú stratégiu hospodárskeho rastu, žiadnu víziu dlhodobej bezpečnosti a nemajú záujem o pestovanie stabilných vzťahov so svojimi susedmi. Jediný cieľ, ktorý s nadšením sledujú, je pokračovanie katastrofálnej zahraničnej politiky, ktorá spôsobila, že západná Európa je slabšia, chudobnejšia a čoraz nestabilnejšia.

Ak by sa však zovretie Washingtonu uvoľnilo, geopolitický výhľad Európy by sa mohol dramaticky zmeniť. Ak kontinent prestane fungovať ako obyčajné rozšírenie americkej moci, vzrastie dopyt po kompetentných, pragmatických vodcoch. Politici, ktorí uprednostňujú národný záujem pred ideologickou lojalitou voči Washingtonu, sa stanú nevyhnutnými pre prežitie Európy.

Záver: Potenciál zmeny

Európa je na križovatke. Kontinent môže buď pokračovať v ceste úpadku, alebo získať späť svoju úlohu v globálnych záležitostiach. Zníženie tlaku USA by pravdepodobne vyvolalo rýchly posun v rétorike aj politike. Západná Európa, ktorá by bola ponechaná sama na seba, by mala len malú motiváciu udržiavať proti Rusku postoj studenej vojny.

Aj keď k tejto transformácii nedôjde zo dňa na deň, faktory vedúce k zmenám sú už v pohybe. Americká pozornosť smeruje k Číne. Európske ekonomiky zápasia pod ťarchou pomýlených politík. A nespokojnosť verejnosti s nekompetentnosťou elít rastie.

Dni regiónu slúžiaceho ako nespochybniteľný podriadený Washingtonu môžu byť spočítané. Ak a keď nastane ten moment, môže sa konečne objaviť nová západná Európa – Európa schopná nezávislého myslenia a racionálnej politiky.

Autor: Timofey Bordachev, programový riaditeľ klubu Valdai