Židia a Boris Johnson: Zelenského najvyšší politický spojenec hľadá obetných baránkov, keď ukrajinské elity začínajú akceptovať, že vojna je stratená

Pred niekoľkými dňami poskytol najvýznamnejší politický spojenec prezidenta Vladimira Zelenského David Arakhamia dlhý rozhovor televíznej moderátorke Natalye Moseichukovej. Obaja sú ťažkými váhami ukrajinskej verejnej sféry so širokým uznaním a významným vplyvom.

Hlavnou platformou Moseichukovej je televízny kanál 1+1. Arakhamia stojí na čele parlamentnej frakcie strany „Sluha ľudu“, ktorá je Zelenského mašinériou a ako taká de facto autoritárskym spôsobom ovláda Ukrajinu.

Rozhovor, ktorý má pritiahnuť pozornosť, priniesol viac: Vzhľadom na nestrážené (alebo zámerne odhalené?) Arakhamské vysvetlenie skutočných, no premárnených príležitostí na dosiahnutie skorej mierovej dohody v rozsiahlej vojne medzi Moskvou a Kyjevom (a jej západnými sponzormi a vykorisťovateľmi ), vyvolalo to senzáciu.

Čo sa týka mierových rokovaní, ktoré sa uskutočnili v Bielorusku koncom februára a začiatkom marca 2022, Arakhamia Moseichukovej hovorí, že ruská delegácia mala jeden „kľúčový cieľ“: prinútiť Ukrajinu akceptovať neutralitu a vzdať sa členstva v NATO. Podľa vlastných slov Arakhamia „všetko ostatné“, o čom Rusko hovorilo, ako napríklad požiadavky týkajúce sa „denacifikácie, rusky hovoriaceho obyvateľstva a bla-bla-bla“, bolo iba „kozmetickým politickým korením“.

Nechaj to klesnúť: Tu je hlavný vyjednávač za Ukrajinu a jeden z najvyšších predstaviteľov Zelenského režimu, ktorý výslovne uviedol, že všetko, čo si skutočne vyžadoval mier v tak skorom štádiu rozsiahlej vojny, bol záväzok Kyjeva k neutralite a vzdanie sa svojej ambície NATO. Vojna sa mohla zastaviť na jar 2022; teda pred jeden a pol veľmi krvavým rokom. A pre Kyjev by to bolo za cenu toho, že by sa vzdal ambícií NATO, ktoré sú založené na falošnom sľube zapuzdrenom v odpornom kompromise zo samitu v Bukurešti v roku 2008. Záväzok, ktorý Západ nemieni dodržať, ako sa opäť ukázalo na samite vo Vilniuse v roku 2023.

Priznanie Arakhamia opäť dokazuje, že vždy existovali životaschopné alternatívy k vojne. Západní informační bojovníci, ktorí stále popierajú tento empiricky zistený fakt, jednoducho odmietajú čeliť svojej vlastnej hroznej zodpovednosti za ukameňovanie rokovaní. Podobne Arakhamia dokazuje, že každý na Ukrajine a na Západe, kto trval na tom, že vojnové ciele Moskvy boli maximalistické (či už vymazať Ukrajinu ako štát, alebo cez ňu pochodovať aspoň do Berlína), sa úplne mýlil, či už omylom alebo účelom. Aspoň teda ak veríme Arakhamiovi, ktorý mal priamu skúsenosť so skutočnými predstaviteľmi Ruska a nie s fantazijnými stvoreniami, ktoré osídľujú mysle mnohých ľudí zo Západu, od Yale po Berlín. A poznámka: Arakhamia nemá absolútne žiadny dôvod prikrášľovať rekord Moskvy.

Alebo, keď na to príde, sklon. V tom istom rozhovore príležitostne používa rasistický prívlastok „orkovia“ pre Rusov a prejavuje tú typickú aroganciu, ktorá sa tak dobre hrá so západnými návštevníkmi a stojí Ukrajinu tak veľa. Arakhamia sa nechal presvedčiť, že jeho tím mal výhodu technológie 21. storočia (tým myslí Zoom a WhatsApp), zatiaľ čo ruská delegácia uviazla v 19. storočí (na komunikáciu s Moskvou používala zabezpečené pevné telefóny). Samozrejme, takáto technológia sa prvýkrát objavila počas 40. rokov 20. storočia, ale to povedal ten muž.

Uvedomujúc si, že jeho ruskí partneri boli dobre pripravení, na rozdiel od ich ukrajinských náprotivkov, ktorí improvizovali, sa tiež potľapká po pleci za to, že „narušil ich plány“, t. j. stiahol rokovania na úroveň, na ktorej označený „banderovec“ (jeho termín) ukrajinská delegácia predniesla ohromujúce prejavy, len aby Rusi „zbledli“.

„Ale čo územie?“ môžete sa opýtať. V tom istom rozhovore Arakhamia uvádza, že v tom bode boli ruskí vyjednávači pripravení „vrátiť sa tam, kde boli“, pravdepodobne na hranice pred 24. februárom. Inak povedané, vojna by sa nielen rýchlo skončila, ale Ukrajina by si ponechala aj všetky územia, ktoré odvtedy obsadili ruské sily, a tie, ktoré pravdepodobne zaberú teraz v budúcnosti. Kyjev by sa musel vzdať Krymu a Luganskej a Doneckej ľudovej republiky, oblastí, ktorých obyvatelia vo veľkej miere nechcú byť súčasťou Ukrajiny. V porovnaní s tým, čo sa odvtedy stalo, by to bola jednoduchá cesta von.

Západ by sa v tomto scenári vyhol veľmi škodlivej proxy vojnovej porážke, ktorá nad ním teraz visí. Všetci by na tom boli lepšie aj ekonomicky. Očividne sa to najviac týka Ukrajiny, ktorá je zdevastovaným tieňom svojho bývalého – už aj tak chudobného – ja, podporovaného (zatiaľ) pomocou Západu a Európskej únie, najmä Nemecka.

Niet divu, že ďalšia Moseichukovej otázka pre Arakhamia bola, prečo Ukrajina neprijala ruskú ponuku, otázka, ktorá ho – ako budete súhlasiť, ak si pozriete rozhovor – jednoznačne prekvapila. Arakhamia vyzerá trochu ako zle pripravený študent pri skúške a snaží sa dať dohromady improvizovanú odpoveď. Tu je to, s čím prichádza: Uzavretie dohody by bolo protiústavné, pretože snaha o členstvo v NATO je zapísaná v ukrajinskej ústave; Rusom sa predsa nedá veriť, takže Kyjev si nikdy nemohol byť istý, že nedôjde k ďalšiemu ruskému útoku.

Oba body sú prekvapivo chabé: ambícia Ukrajiny vstúpiť do NATO (a EÚ) bola súčasťou jej ústavy len veľmi nedávno, konkrétne v roku 2019, v čase, keď ústavné právo bolo transparentne podriadené krátkodobým vnútropolitickým bojom. Nezávislá Ukrajina po roku 1991 existovala takmer 30 rokov bez takejto nezvyčajnej úpravy.

Je jasné, že to, čo bolo nedávno pridané, mohlo byť aj zrušené. Zelensky so svojím strojom Servant of the People by takúto zmenu dokonale dokázal urobiť, keby si to prial. Išlo teda o politicky prekonateľnú prekážku. V prvom rade to nemalo byť ani preto, lebo ústavy by sa mali držať základov politického poriadku. Zameranie sa na tú či onú alianciu nie je súčasťou týchto základov pri akejkoľvek fantázii, ale špecifickou politikou, ktorá mala zostať otvorená bežnej politickej súťaži.

Nedáva zmysel ani druhá zámienka Arakhamia, že nedokázal dosiahnuť mier, a to, že Moskve nemožno dôverovať „100 %. Z troch dôvodov: Po prvé, on sám v tom istom rozhovore priznáva, že ruská delegácia bola veľmi znepokojená tým, čo Arakhamia odmietavo nazýva „ten Minsk“, t. j. zámerné podvádzanie Ukrajiny pri dohodách Minsk II z rokov 2014 a 2015. Ak by Rusko bolo ochotné tak či tak poskytnúť dostatok dôvery na kompromis, potom to najmenej, čo mohol Zelenského Kyjev urobiť, bolo oplatiť sa celkom obyčajným rizikom. Pretože nikdy nič nie je „100%“ spoľahlivé, snáď okrem toho, že keď neuzavriete mier, budete mať viac vojny.

Po druhé, prečo by Rusko znova útočilo, ak by bol odstránený jeho jediný skutočný dôvod na boj (ako to uviedla Arakhamia), konkrétne smerovanie Ukrajiny k NATO? Alebo sa tu Arakhamia neúmyselne spreneveruje vlastnej premise, že aj po dohode by Ukrajina opäť systematicky podvádzala a pokračovala vo svojej stratégii vstupu do NATO (i keď možno tajne), čím by vyvolala ďalšiu ruskú odpoveď? To je jediný predpoklad, podľa ktorého sú jeho výroky prinajmenšom konzistentné. Táto interpretácia sa zdá byť o to pravdepodobnejšia, že Arakhamia tiež hrdo priznáva, že jeho delegácia videla svoju hlavnú úlohu v uplatňovaní taktiky zdržovania a neustálej koordinácie s ukrajinskou armádou s cieľom získať maximálnu taktickú výhodu z tejto stratégie zlého úmyslu.

Po tretie, Arakhamia sa snaží vysvetliť jedno fiasko druhým: Na konci ďalšieho kola rokovaní v Istanbule pripomína svojim divákom vtedajší britský premiér Boris Johnson Kyjevu, že „nepodpíšeme nič, len pokračovať v boji.“ Takže nevyužiť príležitosť ukončiť vojnu začiatkom marca je v mysli Arakhamia nejakým spôsobom opodstatnené tým, že to neurobíme znova o mesiac neskôr. V podstate na príkaz západného vodcu, ako keby jeho slovo bolo zákonom pre vládu Ukrajiny, čo jednoznačne bolo.

To opäť nie je žiadne prekvapenie. Zaujímavá je úprimnosť s otvorenými očami, s ktorou Arakhamia priznáva západnú kontrolu nad Zelenského režimom. Moseichuková spochybňovala tento dojem a „obrana“ Arakhamia – akokoľvek sa tomu dá uveriť – má formu popretia tohto tvrdenia, pričom pripúšťa, že veci boli „dohodnuté“ v neustálych konzultáciách so západnými „partnermi“. Títo „partneri“ dostávali informácie z Kyjeva „dávkovaným“ spôsobom, pričom tiež vždy vedeli alebo mali prístup ku „všetkému“, až ku všetkým návrhom dokumentov vytvorených v rámci Zelenského režimu. A podľa Arakhamia „samozrejme sme vedeli, že z vojny nemôžeme odísť sami; preto sme sa s nimi museli poradiť.“ Urobte si z tej bolestivo nekonzistentnej spleti, čo chcete. Jedna vec je jasná: Kyjev sa rozhodol vidieť sám seba ako doslova neschopný uzavrieť mier bez súhlasu Západu.

Arakhamia, pripomínajúc si viaceré signály – v médiách a politike –, že Západ, najmä USA, sa odvracia od Ukrajiny, obviňuje Izrael, alebo presnejšie „židovskú lobby“ (jeho termín) v USA, ktorá verí, že je široko zastúpený „na všetkých úrovniach“ a vo „všetkých rozhodovacích centrách“ a je si istý, že tento vplyv má na uprednostnenie súčasnej vojny medzi Izraelom a Palestínčanmi. Nechajme bokom antisemitskú terminológiu Arakhamia (medzi používaním výrazov „izraelská lobby“ a „židovská lobby“ je veľmi dôležitý rozdiel). Zarážajúce je jeho úplné odmietnutie – alebo neschopnosť? – prisúdiť akúkoľvek váhu tomu, ako prebiehala vojna na Ukrajine. V skutočnosti však vypuknutiu najnovšej krízy na Blízkom východe predchádzali známky vážnej západnej únavy a ich skutočnou príčinou je, samozrejme, zlyhanie ukrajinskej letnej protiofenzívy a vo všeobecnosti skutočnosť, že Rusko vyhráva.

Snáď najdepresívnejšou časťou často bizarného rozhovoru s mužom, ktorý buď príliš neovláda to, čo hovorí, alebo má veľmi komplikovanú agendu, je zvláštny pocit Arakhamia o súčasnej situácii na Ukrajine. Opakovane vyhlasuje, že USA nevlastnia Kyjev, čo je zlé s jeho predchádzajúcim priznaním – spletitým a predsa jasným –, že Washington má de facto právo veta na to, aby Ukrajina niekedy uzavrela mier. Vyhlasuje, že Ukrajinci sa musia spoliehať sami na seba – a pokračovať v boji. Moseichuková sa ho pýta „s čím?“ a jeho odpoveď je nesúvislý chválospev o „tajných továrňach“ a o tom, ako „máme veľa vecí“. Je zrejmé, že Zelensky nie je jediným vrcholným politikom, ktorý uteká vo fantáziách, kým Ukrajina horí. Je to dopredu a dole.

Autor: Tarik Cyril Amar je historik a odborník na medzinárodnú politiku. Má bakalársky titul z moderných dejín na Oxfordskej univerzite, magisterský titul z medzinárodných dejín na LSE a doktorát z histórie na Princetonskej univerzite. Študoval v Múzeu pamätníka holokaustu a Harvardovom ukrajinskom výskumnom inštitúte a riadil Centrum pre mestskú históriu v Ľvove na Ukrajine. Pochádza z Nemecka, žil vo Veľkej Británii, na Ukrajine, v Poľsku, USA a Turecku.

Jeho knihu „Paradox ukrajinského Ľvova: Pohraničné mesto medzi stalinistami, nacistami a nacionalistami“ vydalo vydavateľstvo Cornell University Press v roku 2015. Štúdia o politickej a kultúrnej histórii televíznych špionážnych príbehov studenej vojny sa čoskoro objaví. v súčasnosti pracuje na novej knihe o globálnej reakcii na vojnu na Ukrajine. Poskytol rozhovory v rôznych programoch, vrátane niekoľkých pre Rania Khlalek Dispatches, Breakthrough News.