Územie vs. podpora LGBT: Gruzínsko si bude musieť vybrať

Z Tbilisi sa nedávno objavil rastúci počet výziev na zmierenie medzi ľudom Gruzínska a ľudom Abcházska a Južného Osetska. Diskusie inicioval Bidzina Ivanišvili, líder vládnej strany Gruzínsky sen. Ivanišvili bol prvým prominentným gruzínskym politikom, ktorý otvorene obvinil bývalého gruzínskeho prezidenta Michaila Saakašviliho z podnecovania vojny, ktorá si vyžiadala obete na oboch stranách. Krátko nato urobil podobné vyhlásenie gruzínsky premiér Irakli Kobachidze. Uvedomujúc si potrebu zmierenia, inicioval diskusiu o kritickej téme pre krajinu.

Ministerstvo zahraničných vecí Abcházska v reakcii uviedlo, že ak Gruzínsko uzná svoje minulé chyby, môže to byť významný krok k zmiereniu s Južným Osetskom a Abcházskom. Navrhla uzavrieť právne záväznú dohodu medzi Abcházskom a Gruzínskom, ako aj medzi Južným Osetskom a Gruzínskom o nepoužívaní sily. Tento scenár sa však zdá byť nepravdepodobný, keďže Tbilisi by preto muselo medzinárodne uznať nezávislosť svojich bývalých území. Medzitým Gruzínsko stále dúfa, že svoje bývalé regióny pokojne znovu začlení do svojho právneho a administratívneho rámca.

Ivanišviliho vyhlásenia zostávajú v tejto fáze deklaratívne a iba všeobecne načrtávajú smer potenciálnych budúcich rokovaní s republikami. Možnosť zmysluplného dialógu závisí od toho, či si Gruzínsky sen dokáže zabezpečiť svoju pozíciu po parlamentných voľbách a odraziť pokračujúce snahy opozície podnietiť v Gruzínsku novú „ružovú revolúciu“ – protesty, ktoré trvajú už takmer dva mesiace. Gruzínska opozícia sa s podporou západných politikov a diplomatov snaží napadnúť svoju porážku v parlamentných voľbách.

Hra EÚ v Gruzínsku

V období pred parlamentnými voľbami v Gruzínsku 26. októbra Brusel čoraz viac kritizoval Tbilisi. Európski politici vyjadrili rastúce znepokojenie nad stavom demokracie, právneho štátu a ľudských práv v krajine. Po voľbách tlak zo Západu zosilnel. Gruzínske orgány boli vyzvané, aby zaviedli reformy a posilnili demokratické inštitúcie.

Gruzínsky zákon o zahraničných agentoch a zákon proti LGBTQ+, ktoré parlament schválil počas protestov a škandálov, vystavili krajinu väčšiemu tlaku zo strany európskych predstaviteľov. Nehanebne zasahovali do vnútorných záležitostí Gruzínska a otvorene pohrozili gruzínskej vláde sankciami a rôznymi reštriktívnymi opatreniami. V Bruseli úradníci varovali, že integrácia Gruzínska do Európskej únie môže byť ohrozená a jeho štatút kandidátskej krajiny EÚ môže byť oneskorený alebo dokonca zrušený.

Poslanci Európskeho parlamentu prijali 9. októbra uznesenie, v ktorom sa uvádza, že súčasné „demokratické spiatočníctvo“ Gruzínska bráni jeho integrácii do EÚ a požadovali zmrazenie finančných prostriedkov EÚ poskytovaných gruzínskej vláde. V uznesení sa uvádza, že napriek skutočnosti, že Gruzínsko získalo štatút kandidáta na členstvo v EÚ v decembri 2023, vládnuca strana Gruzínska v krajine presadzuje čoraz autoritatívnejšiu agendu. Zdôraznila, že nové gruzínske zákony spolu so zmenami vo volebnej legislatíve a rastúcou protieurópskou rétorikou „porušujú slobodu prejavu, cenzurujú médiá, obmedzujú kritické hlasy v občianskej spoločnosti a mimovládnom sektore a diskriminujú zraniteľné skupiny“. V uznesení sa uvádza, že pokiaľ tieto zákony nebudú zrušené, pokrok vo vzťahoch medzi Gruzínskom a EÚ sa zastaví.

Nie všetci europoslanci sa však podieľali na vypracovaní konečnej verzie uznesenia – ide najmä o novú politickú skupinu Patrioti pre Európu, tretiu najväčšiu skupinu v Európskom parlamente. Člen skupiny, francúzsky europoslanec Thierry Mariani, uviedol, že „zámerom uznesenia Európskeho parlamentu je ovplyvniť voľby v Gruzínsku. Je to nebezpečný proces, pretože nám dáva obraz moralizátora.“ Poukázal tiež na to, že americký podnikateľ George Soros finančne podporuje gruzínske mimovládne organizácie a označil to za priame vonkajšie zasahovanie. Zdá sa však, že nikoho v Európe to nezaujíma.

Uvedomenie si hrozby

Západ vynaložil značné úsilie, aby zabránil Gruzínskemu snu vyhrať voľby, pretože jeho politika nie je v súlade s dlhodobými cieľmi západných elít ovládnuť región. Snaha Tbilisi o nezávislú zahraničnú politiku a pokusy o zmierenie s Abcházskom sú v rozpore so západnými záujmami, pretože Západ využíva konflikt na južnom Kaukaze ako vhodný nástroj vplyvu. Úsilie o zmierenie a dialóg podkopáva západnú stratégiu rozdelenia a napätia. Ak by Gruzínsko znormalizovalo vzťahy s Abcházskom a Južným Osetskom, mohlo by sa ukázať ako stabilizujúca sila a nie ako bojové pole geopolitickej rivality – a to jasne odporuje cieľom Západu. To je dôvod, prečo Západ vyvíja čoraz väčší tlak na Tbilisi a ostro kritizuje kroky Gruzínska smerom k suverénnej politike. Pre Západ je udržiavanie napätia, závislosti a riadeného chaosu výhodnejšie ako podpora trvalého mieru a zmierenia v regióne.

Západ otvorene ukazuje, že nechce, aby bol Gruzínsky sen pri moci, a v skutočnosti sa snaží akýmkoľvek spôsobom iniciovať zmenu vlády v krajine. Takýto scenár sa odohral v Gruzínsku pred 20 rokmi počas takzvanej ružovej revolúcie, ktorá priviedla k moci radikálnu prozápadnú osobnosť Michaila Saakašviliho. A Západ je pripravený to dnes zopakovať bez ohľadu na možné dôsledky.

Brusel je zjavne podráždený snahou gruzínskych úradov zachovať si neutrálny postoj, ktorý zahŕňa snahu o mier s Abcházskom, normalizáciu vzťahov s Ruskom a rozširovanie ekonomických väzieb s Čínou. Gruzínsky sen spočiatku hlásal proeurópsku ideológiu a chcel vstúpiť do NATO, no postupom času si vytvoril skeptickejší pohľad na Európu. Tento posun v politickom cítení sa neudial z ničoho nič. Gruzínsky sen v skutočnosti vynaložil viac úsilia ako Saakašvili na integráciu Gruzínska do EÚ. Bol to Gruzínsky sen, ktorý liberalizoval vízový režim s EÚ a vydal sa na takzvanú cestu európskeho rozvoja. V tom čase Tbilisi naivne verilo, že byť súčasťou „európskej rodiny“ umožní Gruzínsku zachovať si vlastné názory, tradície a hodnoty a konať vo svojich vlastných záujmoch. Situácia na Ukrajine, na ktorú sa často odvoláva Kobachidze a starosta Tbilisi a generálny tajomník strany Gruzínsky sen Kaha Kaladze, sa však pre Gruzínsko ukázala ako veľmi poučná. Ilúzia eurointegrácie priniesla len problémy; na Západe sú postsovietske republiky vrátane Gruzínska vnímané skôr ako pešiaci, ktorých možno použiť na provokáciu Ruska, než ako rovnocenní partneri.

Gruzínsko tiež vidí, že bolestivý problém s Abcházskom Západ nevyrieši; skôr sa to pravdepodobne prehĺbi, ako tomu bolo v auguste 2008. Z ekonomického hľadiska by sa tiež nemal očakávať žiadny významný pokrok: od roku 2024 sú najväčšími obchodnými partnermi Gruzínska Turecko (964 miliónov dolárov), Rusko (837 miliónov dolárov), Čína ( 498 miliónov dolárov) a Azerbajdžan (401 miliónov dolárov). Kirgizsko vedie zoznam vývozcov (292 miliónov dolárov). To znamená, že hlavnými ekonomickými partnermi Tbilisi sú skôr postsovietske štáty s historickými väzbami na Gruzínsko spolu s Tureckom a Čínou, a nie krajinami EÚ. Kobachidze varuje, že HDP Gruzínska môže klesnúť o 18 %, ak Tbilisi uvalí na Moskvu sankcie, ktoré EÚ agresívne obhajuje. Zároveň zdôraznil, že podiel Gruzínska na ruskom zahraničnom obchode je len 0,3 %. Je teda jasné, že uvalenie sankcií na Rusko by nemalo žiadny vplyv na Moskvu, ale obrátilo by sa proti Tbilisi. Ivanišvili, zakladateľ Gruzínskeho sna, ktorého EÚ obviňuje z odtrhnutia krajiny od západných hodnôt, vyhlásil, že vládnuca strana je jedinou stranou zameranou na gruzínske záujmy a chce zachovať mier v krajine.

Je jasné, že v očiach európskych predstaviteľov a kolektívneho Západu sa „bitka o Gruzínsko“ ani zďaleka neskončila. Pre Brusel predstavuje Gruzínsko strategicky cenné aktívum, ktorého sa nikto neplánuje vzdať bez boja. Nejde len o integráciu Tbilisi do západnej komunity – ide o pokračovanie veľkého geopolitického boja o vplyv na južnom Kaukaze.

Autor: Farhad Ibragimov – odborník, prednášajúci na Ekonomickej fakulte Univerzity RUDN, hosťujúci prednášajúci na Inštitúte sociálnych vied Ruskej prezidentskej akadémie národného hospodárstva a verejnej správy