Tu je dôvod, prečo je rozhodnutie ICJ o genocíde pre Izrael zdrvujúcou porážkou

Medzinárodný súdny dvor Organizácie Spojených národov (ICJ) rozhodol o prípade, ktorý Južná Afrika podala proti Izraelu. Tí, ktorí si mýlia realizmus so zjednodušujúcim materializmom – „je to tam, len ak sa toho môžem dotknúť“ – môžu podceňovať význam tohto rozhodnutia. V skutočnosti je to historické. Tu je dôvod.

Po prvé, a čo je najdôležitejšie, súd rozhodol v neprospech Izraela. Dobre pripravený brief Juhoafrickej republiky mal viac ako 80 strán, podrobne argumentovaný a veľmi podrobný. Ale jeho podstata bola jednoduchá: Obrátil sa na ICJ – ktorý rieši iba prípady medzi krajinami, nie jednotlivcami –, aby zistil, že Izrael pri útoku na Gazu pácha genocídu, čím čo najbrutálnejšie porušuje základné palestínske práva.

Takéto zistenie vždy trvá roky. Nateraz, v tomto predbežnom štádiu, bola okamžitou požiadavkou Južnej Afriky, aby sudcovia rozhodli, že v podstate existuje dostatočne vysoká pravdepodobnosť, že k tejto genocíde dôjde, na to, aby urobili dve veci: Po prvé, pokračovať v prípade (namiesto jeho zamietnutia) a po druhé, vydať súdny príkaz (v tomto kontexte nazývaný „predbežné opatrenia“), ktorým sa Izraelu nariadi, aby sa zdržal svojich genocídnych akcií, aby práva jeho palestínskych obetí dostali náležitú ochranu.

Súd urobil oboje, väčšinou 15 ku 2. Jeden z dvoch nesúhlasných sudcov je z Izraela. V skutočnosti hlasovali proti Tel Avivu dokonca aj prezident súdu z USA a sudca z Nemecka, krajiny, ktorá zaujala sebapoškodzujúco proizraelský postoj. Čo sa týka izraelského pseudoargumentu tvrdiaceho „sebaobranu“, súd ho správne ignoroval. (Okupačné mocnosti jednoducho nemajú toto právo, pokiaľ ide o okupované subjekty podľa medzinárodného práva. Bodka.)

Toto je jasné víťazstvo pre Južnú Afriku – a pre Palestínu a Palestínčanov – a zdrvujúca porážka pre Izrael, ako to s chvályhodnou jasnosťou uznáva aj Kenneth Roth, šéf úplne prozápadnej organizácie Human Rights Watch.

Je pravda, že ICJ nemá právomoc presadzovať svoje rozhodnutia. To by muselo prísť cez Bezpečnostnú radu OSN, kde USA chránia Izrael, nech robí čokoľvek, vrátane genocídy. Existujú však dobré dôvody, prečo predstavitelia Izraela reagovali vyhláseniami tak arogantnými a agresívnymi, že len ďalej poškodzujú ťažko poškodené medzinárodné postavenie Tel Avivu:

Napríklad premiér Benjamin Netanjahu prejavil svoj právny nihilizmus tým, že zamietol ako „poburujúce“ dôkladne odôvodnené rozhodnutie súdu, na ktorom mal Izrael každú príležitosť argumentovať. Izraelský krajne pravicový minister národnej bezpečnosti, odsúdený rasista a podporovateľ teroristov Itamar Ben-Gvir, zosmiešnil rozsudok s príspevkom X, ktorý jednoducho povedal: „Haagsky schmague“.

A, samozrejme, ako vždy, každý, kto nerešpektuje líniu Izraela, je potupený ako „antisemita“: ICJ sa teraz pripája k OSN, Svetovej zdravotníckej organizácii a už takmer všetci a všetko mimo ideologickej bubliny sionizmu na zoznam takto ohováraných. (Jedným vedľajším účinkom tohto nekontrolovateľného zneužívania obvinenia z antisemitizmu je, samozrejme, to, že čoskoro sa to už nebude brať vážne, aj keď by sa malo. A za to budeme musieť ďakovať Izraelu.)

Napriek tomu, že ICJ nemá armádu, ktorá by prinútila Tel Aviv dodržiavať zákony, tieto výbuchy zúrivosti prezrádzajú veľký strach. Môžete sa opýtať prečo. Napokon, jediná vec, ktorú ICJ neurobil, bolo nariadenie prímeria. Niektorí komentátori sa zamerali na túto skutočnosť, aby tvrdili – veselo na strane Izraela a jeho spojencov, s veľkým sklamaním na strane izraelských obetí, odporcov a kritikov –, že to porušuje rozsudok.

Mýlia sa. Ako napríklad vysvetlil palestínsky právny expert Nimer Sultany (so sídlom na London School of Oriental and Asian Studies), priamy príkaz na prímerie bol vždy nepravdepodobný. Existuje na to niekoľko dôvodov: ICJ nemôže vydať takýto príkaz Hamasu, takže vydať ho samotnému Izraelu by bolo v princípe ťažké a, mimochodom, poskytlo by muníciu aj pre izraelskú propagandu. Keďže iba Bezpečnostná rada OSN mohla uznať rozhodnutie ICJ, pokus o vyhlásenie takéhoto jednostranného prímeria by pre USA uľahčil sabotovanie Rady diskreditáciou rozhodnutia súdu ako zaujatého. Hoci bolo konzistentné, že Juhoafrická republika žiadala o prímerie na ICJ, najlepšou inštitúciou na jeho nariadenie je stále Bezpečnostná rada. A je prijateľné interpretovať konkrétne požiadavky, ktoré ICJ vzniesol voči Izraelu, ako uskutočniteľné iba v rámci oficiálneho alebo de facto prímeria. Zdá sa, že arabské krajiny sa teraz skutočne pripravujú na zaujatie tohto postoja a využívajú rozhodnutie súdu na požadovanie prímeria v Bezpečnostnej rade. To môže opäť zlyhať, ale aj toto zlyhanie poslúži na oslabenie pozície USA, dôležitého sponzora Izraela.

Okrem otázky prímeria existujú aj iné – a z izraelského pohľadu pravdepodobne desivejšie – faktory. Lebo aj keby USA stále chránili Izrael, toto je väčší svet. Západné vlády a politici, ktorí bezpodmienečne podporovali Tel Aviv – so zbraňami, diplomatickým krytím a krytím vzťahov s verejnosťou a potláčaním izraelských kritikov – pocítia mrazenie: Dohovor OSN o genocíde a Rímsky štatút neodsudzujú len páchanie genocídy, ale aj nebrániť alebo byť spoluvinníkom v jednom.

Keďže ICJ teraz potvrdil prinajmenšom, že genocída je dostatočne pravdepodobná na to, aby si zaslúžila prípad a vyžadovala si okamžité konanie, Joe Biden, Antony Blinken, Ursula von der Leyenová, Olaf Scholz, Rishi Sunak, Keir Starmer, Emmanuel Macron, Annalena Baerbocková, aby sme vymenovali len niektorých, by sa mali začať znepokojovať: Zatiaľ čo ICJ nejde po jednotlivcoch, Medzinárodný trestný súd (ICC) áno. Napriek tomu, že sa naťahuje, ako sa len dalo, je teraz obzvlášť pravdepodobné, že bude nútený začať plnohodnotné vyšetrovanie.

Okrem toho prípady môžu podliehať vnútroštátnej jurisdikcii. To všetko bude trvať roky, ale môže to však skončiť veľmi zle pre arogantných západných politikov, ktorí si nevedeli doposial predstaviť, že by sa takéto obvinenia mohli vymknúť ich kontrole. Slúžia ako spolitizované nástroje, v zosmiešňovaní afrických vodcoch a geopolitických oponentoch. Stručne povedané, náklady a úroky s Izraelom vzrástli. Odteraz Tel Aviv bude mať ťažšie mobilizovať svojich priateľov.

Je pravda, že niektoré západné vlády a vodcovia, napríklad Kanada alebo Rishi Sunak (Spojene kráľovstvo), sa ponáhľali ukázať svoje pohŕdanie medzinárodným právom útokom na rozhodnutie ICJ. Ale je tu prvok zúfalej odvahy, pískania v temnom lese. A je tu aj Hlava 22: Pretože čím viac zástupcovia Západu prejavujú svoju aroganciu, tým viac odcudzujú svet. Môžu si myslieť, že zmierňujú izoláciu Izraela. V skutočnosti sa k nemu pripájajú na jeho zostupnej trajektórii: Znova ukazujú, že ich propagovaný „poriadok založený na pravidlách“ je opakom rovnakého pravidla medzinárodného práva pre všetkých.

Nezápadné mocnosti ako Čína a Rusko, ktoré dlho odolávali pokrytectvu tohto „poriadku založeného na pravidlách“ a nie sú spolupáchateľmi izraelských zverstiev, získavajú globálnu dobrú vôľu a geopolitickú výhodu. Ich pozície a stratégiu teda potvrdí rozsudok ICJ. To tiež ďalej oslabí Izrael na medzinárodnej scéne.

Ak je svet väčší ako USA alebo Západ, obsahuje aj oveľa viac ako politiku v užšom zmysle slova. V oblasti naratívov je to pre Izrael a jeho podporovateľov tiež tvrdý prešľap: Tí, ktorí arogantne odmietli juhoafrický prípad ako nepodložený alebo „výsmech“, napríklad v The Economist, teraz platia svojou dôveryhodnosťou. Ich hodnota ako zbraní v boji Izraela o globálnu verejnú mienku je znížená.

V neposlednom rade sa oblasti politiky a rozprávania prelínajú, samozrejme, s oblasťou vojny: Je nevyhnutné, aby sa tí, ktorí bojujú proti Izraelu so zbraňami, cítili povzbudení, a to je správne. Pre sily, ako je palestínsky odpor, hnutie Ansar Allah (Houthi), ktoré de facto vládne Jemenu, Hizballáhu a Iránu, sa toto rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora zhoduje s vojenským neúspechom Izraela v Gaze: pretože jeho jednotky masakrovali civilistov (a adekvatne zaznamené dôkazy o ich zločinoch, ich odteraz, a v buducnosti, budú prenasledovať), sú ďaleko od toho, aby „vykorenili Hamas“ (predpokladaný vojnový cieľ) alebo oslobodili rukojemníkov silou. Vzhľadom na to, že medzinárodná izolácia Izraela sa zhoršuje, jeho odporcovia budú mať čoraz menej dôvodov vzdať sa.

V skrátke pre Izrael to bol veľký neúspech. Jeho politický model, ktorý kombinuje apartheid, militarizmus a perspektívu, ktorá môže robiť správne veci, už „nefunguje“, a to ani za vlastných podmienok. Budúcnosť sa nedá predvídať. To, že Izrael bude mať ešte horšie problémy, je isté.

Autor: Tarik Cyril Amar je historik a odborník na medzinárodnú politiku. Má bakalársky titul z moderných dejín na Oxfordskej univerzite, magisterský titul z medzinárodných dejín na LSE a doktorát z histórie na Princetonskej univerzite. Študoval v Múzeu pamätníka holokaustu a Harvardovom ukrajinskom výskumnom inštitúte a riadil Centrum pre mestskú históriu v Ľvove na Ukrajine. Pochádza z Nemecka, žil vo Veľkej Británii, na Ukrajine, v Poľsku, USA a Turecku.