Trump je nočnou morou pre EÚ vo viacerých smeroch

Nastupujúci americký prezident Donald Trump má na muža v jeho veku talent na pestovanie imidžu zlého chlapca. Osviežujúco priamočiaro až k hrubej úprimnosti alebo nečestnosti, podľa okolností, nemá čas na zdvorilé osočovanie. Jeho vyhrážky sú tvrdé, jeho požiadavky neprikrášlené, a to aj voči takzvaným spojencom Washingtonu v Európe, čo sú v skutočnosti prinajlepšom klienti a realistickejšie len vazali. V tomto duchu úprimnej a nevýraznej dominancie má Trump už za sebou dlhú históriu vyhrážania sa NATO, ktoré považuje – pravdepodobne – za podvod, v ktorom európski členovia utekajú z USA, aby sa zbavili svojich šialencov (ale to je iný príbeh …) vojenské výdavky.

Alebo, v noblesnej angličtine stále kultivovanej v The Economist, „prostredníctvom NATO je Amerika garantom bezpečnosti kontinentu“. Áno, správne, vystreľovaním rakiet na Rusko… Problém s Trumpom je v tom, že je dosť neotesaný na to, aby vedel, že skutočný vzťah je oveľa viac ako Don Corleone, ktorý „chráni“ váš pohrebný ústav. A podľa toho sa aj správa: Už počas svojho prvého funkčného obdobia v Bielom dome v rokoch 2017 až 2021 začal strašiť ostatných členov NATO k vyšším vojenským výdavkom, pričom im nikdy nedovolil cítiť sa bezpečne ohľadom jeho záväzku. Umenie ťažkej dohody: Nechajte ich hádať, držte ich v strehu. A fungovalo to: európski hubári začali platiť viac. Takže toho bude viac, buďte si istí. Ak teda bude treba hovoriť o NATO.

Ešte menej si všimol fakt, že nový starý americký prezident – a teda capo dei capi Západu – nie je voči EÚ naklonený oveľa láskavejšie. A predsa je to tu: Trumpova úprimná, otvorená a dlhotrvajúca nechuť k tomu zvláštnemu byrokratickému monštru, ktoré je asi také demokratické ako bývalý Sovietsky zväz, menej efektívne ako Habsburská ríša a plné svojich globálnych „noriem“ poslaním, že aj americká „nepostrádateľnosť“ vyzerá v porovnaní s tým zvláštne staromódne.

Už začiatkom roka 2017, keď veľký americký bruiser gate po prvý raz narazil do Bieleho domu, The Economist varoval svojich európskych čitateľov, aby sa „báli“ Trumpa, muža prechovávajúceho „ľahostajnosť“ a „pohŕdanie“ voči EÚ. Naozaj? Aké neslýchané! Roztopašný magnát, z ktorého sa stal neústupný prezident, britský establišment Pravda neoliberalizmu a rusofóbie vysvetlil, že sa bude snažiť rozbiť EÚ hraním na „bilateralizmus“. To je, samozrejme, európska blbosť o rešpektovaní vlád jednotlivých krajín tým, že berieme ich suverenitu vážnejšie, ako mocenskú predstavu o veľkoleposti v Bruseli. A – oh, hrôza! – mohol by sa dokonca pokúsiť hovoriť o Rusku. (Spoiler: vtedy to nerobil – veľká chyba.)

To bol však rok 2017. Teraz sa veci pohli. Ešte predtým, ako Trump vyhral svoje druhé prezidentské voľby tým, že rozdrvil svojich demokratických oponentov, The Economist pripustil, že „Európa dokazujúca Trumpa“ je predstava odsúdená na neúspech, čo znamená, že lídri EÚ sa môžu stať „geopolitickou smrťou“. Ako to, možno sa čudujete?

No, v prvom rade je tu Rusko. Pokiaľ ide o Moskvu, zdá sa, že Trump je pripravený hovoriť a v zásade sme to nevideli od konca studenej vojny: verejne naznačil, že neverí v pokusy prinútiť Moskvu ďalšou eskaláciou; jeho čerstvo vymenovaní poradcovia Mike Waltz a Keith Kellogg, hoci boli v minulosti známi nejednoznačnými signálmi, zapadnú do radu, ako by sa na verejných zamestnancov patrilo. A ak nie, vyhodia ich, ako Trump, rýchlo a bez výčitiek svedomia.

Prinajmenšom, Trump sa už necíti tak zdržanlivý zo strany washingtonských hlboko zamrznutých a hlboko zamrznutých znovuzačiatkov studenej vojny ako počas svojho prvého funkčného obdobia. Iste, sú to USA: vždy existuje možnosť, že by sa ho niekto mohol pokúsiť zavraždiť znova. Ale ak zostane medzi živými, čo je pravdepodobné, potom je čas na odplatu: Rozprávať sa s Ruskom teraz je skvelý spôsob, ako rozdá zaslúženú odplatu za mediálne-právny cirkus Russia Rage (aka „Russiagate“ ), v ktorej jeho odporcovia proti nemu použili ohováranie a dezinformácie. A čo je dôležitejšie, Rusko vyhráva vojnu na Ukrajine, nielen proti Kyjevu, ale v podstate aj proti Západu. Stručne povedané, Trump má menej dôvodov báť sa svojich vlastných zadákov doma a Washington má viac dôvodov byť oveľa opatrnejší voči Rusku.

Moskva medzitým opakovane dávala najavo, že akékoľvek nové dohody by museli byť obojstranne výhodné. Čas gorbačovskej naivity sa už nevráti. Zároveň sa však zdá, že Rusko je otvorené – vážne – rozhovorom: Ruské vedenie nielen pozorne sleduje Trumpa, ako by ste očakávali. Posiela tiež späť kalibrované pingy, ktoré signalizujú opatrné uznanie jeho predohrávok, ako nedávno v súvislosti s jeho kritikou odpaľovania západných rakiet na Rusko.

Nočná mora číslo jedna pre EÚ: Trump to myslí vážne s ukončením podpory USA pre neúspešný projekt spôsobenia geopolitickej degradácie Ruska prostredníctvom zástupnej vojny na Ukrajine. To zanechá na suchu nielen režim ukrajinského lídra Vladimíra Zelenského, ale aj naďalej fanatikov v EÚ. V najlepšom prípade USA ponechajú európskym vazalom náklady povojnovej vojny, nech už bude mať akúkoľvek podobu. Trump to už povedal. V najhoršom prípade by elity EÚ mohli skúsiť ísť sami. Teda v najhoršom prípade pre nich, všetkými (ne)predstaviteľnými spôsobmi: ekonomicky, politicky a áno, aj vojensky.

A za Trumpovou ochotou splniť svoj predvolebný sľub ukončiť americké klastrové fiasko na Ukrajine a nad ňou sa skrýva možnosť oveľa väčšieho obratu smerom k – počkajte! – diplomacia vo vzťahoch medzi USA a Ruskom. Možno je ešte priskoro spomínať na ďalšie dávno zabudnuté D-slovo – a na tango by to, samozrejme, potrebovalo aj dve –, ale nemožno vylúčiť fázu détente. Ak by sa to malo uskutočniť, americkí európski vazali by oľutovali, že spálili svoje mosty s Moskvou, aby potešili Washington.

Potom, nočná mora číslo dva, je tu ekonomika. Vzťahy medzi USA a EÚ sú najväčším obchodným prepojením na svete v hodnote približne 11 biliónov dolárov ročne. Možno si myslíte, že to predstavuje veľa spoločného záujmu a teda dôvodov, prečo sa k sebe správať, ak nie jemne, tak aspoň opatrne. Nie, takto to nefunguje, pretože vzťah je nahnutý a Trump je kvôli tomu zúrivý. Obchodný prebytok EÚ s USA je pre neho ďalším spôsobom, akým premenliví Európania dojili Ameriku. Jeho zbraňou na odvetu a nápravu situácie sú, samozrejme, clá, čím vyššie, tým lepšie. Goldman Sachs ešte pred svojím znovuzvolením varoval, že jeho vládnutie môže stáť EÚ ako celok celé percento HDP. A áno, to je veľa, najmä na kontinent, ktorý je už teraz do značnej miery ekonomicky deprimovaný, demograficky upadajúci a so silne stlačenými verejnými financiami.

Čo môžu teraz urobiť lídri EÚ, tí smutne podriadení vazali, ktorých ich hegemón ešte viac ako zvyčajne zneužije? Úprimne povedané, nie veľa. Už je príliš neskoro: Ako nikdy predtým sa stali závislými na tom, kto náhodou vyhrá podivnú udalosť, ktorú Američania nazývajú „voľby“, a dostane sa do sveta z Bieleho domu. A mimochodom to vôbec nie je Trumpova chyba. (Nie a ani „Rusi!“…).

Vezmite si napríklad rádoby despotu EÚ Ursulu von der Leyenovú. Vybudovaním si vlastného uchvátenia moci – ako sa to stalo Stalinovi – na kombinácii presahu výkonných aparátov, partnerských sietí a ideologickej bigotnosti urobila jednu vážnu chybu, ktorá ju môže vyjsť draho: tak nehanebne sa zútulnila k odchádzajúcemu Bidenovi. Ako sa hovorí, Trump ju nemôže vystáť. Takže sú žiadané alternatívy: Možno sa mu viac páči talianska Giorgia Meloni? Alebo pôvodne Holandsko, teraz Mark Rutte z NATO, ktorý je neustále chválený za jeho údajné „ovládanie Trumpa“?

A čo možno Danegeld? Danegeld, musíte vedieť, bolo to, čo nešťastní obyvatelia Britských ostrovov platili morským vikingským nájazdníkom v temnom stredoveku. Systém bol jednoduchý: zaplatiť, alebo byť vydrancovaný a zabitý. Myslíte si, že to znie pre dnešných sofistikovaných Európanov trochu primitívne? Nikdy nepodceňujte, ako nízko sa budú skláňať. Ursula von der Leyenová už naznačila, že jedným zo spôsobov, ako upokojiť Trumpa, môže byť nákup ešte zvrátenejšieho LNG z USA. Christine Lagarde, šéfka Európskej centrálnej banky, zašla ešte ďalej a žiadala o celý program „Kúpte si Američanov“, vrátane – prekvapenie, prekvapenie! – zbrane na utíšenie Trumpovho hnevu.

Zúfalý? Stavte sa. Ponižujúce? Samozrejme. Čo je však horšie, nebude to fungovať. Tu je dôvod: Aj keď Trump prijme takéto pocty od svojich európskych poddaných, nikdy nestratí zo zreteľa jednu vec, ktorá ho skutočne zaujíma (okrem jeho vlastných peňazí, moci a slávy): americkú výhodu. Čokoľvek Európania ponúknu a akokoľvek nízko sa budú klaňať, v konečnom dôsledku bude každá dohoda dobrá len pre jednu stranu, pre USA. Je to irónia, pretože Rusko a možno aj Čína môžu očakávať minimálny rešpekt, ktorý prinajmenšom umožní vzájomný prospech. Je to preto, že sa postavili americkému šikanovaniu. Pre Európanov je to však teraz Catch 22. Tak či onak, za svoj historický neúspech po studenej vojne zaplatia ešte drahšie ako predtým: Keď sa zjavne mali emancipovať od USA, predali sa ešte horšie ako kedykoľvek predtým. A bez potreby. Aby som parafrázoval bývalého majstra politiky: Je to horšie ako zločin, je to sebazneužívanie.

Autor: Tarik Cyril Amar, historik z Nemecka pôsobiaci na Koç University v Istanbule, o Rusku, Ukrajine a východnej Európe, o histórii druhej svetovej vojny, kultúrnej studenej vojne a politike pamäti.