„Toto môžu urobiť len ruskí Židia“: Ako vznikol moderný sionizmus pred 125 rokmi

Po stáročia bolo snom židovského ľudu dostať sa do „zasľúbenej zeme“, mať miesto, ktoré by mohli nazývať domovom. Pred 125 rokmi vo švajčiarskom meste Bazilej na brehu Rýna sa tento sen začal formovať.

Netušiac hrôzy, ktoré pre nich 20. storočie pripravilo – holokaust, masovú migráciu z Európy a exodus z arabských krajín – sa 204 Židov zo 17 krajín zišlo, aby sformulovali prvý politický program sionistického hnutia, čím otvorili cestu prípadné vytvorenie izraelského štátu.

Hoci sa táto historická udalosť odohrala vo Švajčiarsku, bez účastníkov ruského pôvodu by nebola úspešná. Boli to ruskí Židia, ktorí zakladali prvé židovské osady na územiach, ktoré sa stali štátom Izrael, rozvíjali programy finančnej podpory pre svojich krajanov a dokonca navrhli národný symbol – Dávidovu hviezdu.

Roztržka v židovskej komunite

Pre židovský národ nebola cesta k spoločnému politickému programu jednoduchá. Pôvodne sa Prvý sionistický kongres mal konať v Mníchove. Iróniou osudu to boli nemeckí rabíni, ktorí sa proti tomu postavili: ostro vystupovali proti sionistickým myšlienkam a najmä proti vytvoreniu etno štátu založeného na viere.

Títo „protestní rabíni“ (protestní rabíni), ako ich neskôr posmešne nazval sionistický kongres, verili, že Židia tvoria ich komunitu založenú výlučne na náboženstve, a posmievali sa vyhliadke dať judaizmu nacionalistický nádych.

Je zvláštne, že v radoch protestného rabína boli hlboko ortodoxní nemeckí rabíni a zástancovia „reformného judaizmu“.

Okrem samotného konceptu politického sionizmu mali nemeckí rabíni zvláštny odpor k zakladateľovi sionistického hnutia Theodorovi Herzlovi. Rabíni ho odmietli ako „falošného“ Žida, že z neho urobili Žida iba formálnym bar micva v budapeštianskej synagóge.

Theodor Herzl, v tom čase už renomovaný novinár, spisovateľ a doktor práv, niesol túto kritiku ťažko, pretože sa obával, že jeho myšlienky sa nikdy neuskutočnia.

V tom istom roku 1897 napísal: „Nie som vodcom nikoho iného ako mladých ľudí, chrapúňov a krikľúňov. Niektorí ma využívajú. Iní sú už žiarliví, ochotní zradiť a opustiť ma pri najmenšej šanci zarobiť čoin. <…> Uvidíme však, čo prinesie budúcnosť“.

Herzl pokračoval vo svojej práci aj napriek kritike. Prvý sionistický kongres sa napokon konal – nie v Mníchove, ale vo švajčiarskom Bazileji.

V sobotu 28. augusta 1897, ktorá bola podľa očitých svedkov jedným z najhorúcejších dní toho leta, sa v mestskej synagóge zišlo okolo 200 delegátov židovských komunít zo 17 krajín.

Bazilejská synagóga.

Viac ako štvrtina nových prichádzajúcich zastupovala sionistické organizácie z Ruskej ríše. A práve ich účasť zmenila budúcnosť židovského národa.

Židia v Rusku

Lepšie asimilovaní, vzdelaní a bohatší Židia z Nemecka a iných západných krajín sa viac ako Židia identifikovali ako Nemci alebo Francúzi. Na svojich príbuzných z Ruskej ríše sa často pozerali zhora a považovali ich za primitívnych surovcov. Stretnutie v Bazileji ale zmenilo ich názor na ich východných krajanov.

Z 204 účastníkov bolo 66 ruských občanov, z toho 44 priamo z Ruska. Do Nemecka a iných európskych štátov v tom čase migrovali ďalší ruskí Židia. Boli to ľudia, ktorí založili Ruskú židovskú vedeckú spoločnosť v Berlíne, ktorá sa venovala rozvoju sionistickej ideológie.

Organizované globálne sionistické hnutie vzniklo vďaka Kongresu, ale veľkú popularitu si získalo až v Ruskej ríši, ktorá zahŕňala Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko, Poľsko a pobaltské štáty. Tieto územia boli domovom väčšiny aškenázskych Židov.

Stavové rozdiely medzi západnými a ruskými Židmi viedli k výrazným rozdielom v ich pohľade na židovský národný problém a budúcnosť Židov. Západní Židia s Hertzlom na čele trvali na politickom a diplomatickom prístupe a interakciách s hlavami štátov a mocnými jednotlivcami. Verili, že si musia zabezpečiť medzinárodné uznanie práva na založenie židovského štátu pred osídlením Izraela, oživením hebrejčiny a obnovením židovskej kultúry. Tieto praktické záležitosti boli zároveň pre ruských sionistov prioritou číslo jeden.

Chasidskí muži a chlapec sedia pri stole.

Napriek rozdielom nebola ruská delegácia na kongrese príliš aktívna. Nechceli vyčnievať, aby sa vyhli podozreniu zo strany petrohradských úradov, a nechceli poskytnúť žiadne dôvody na obvinenie účastníkov konferencie zo sprisahania proti ich krajine.

„V Bazileji som založil židovský štát“

Výsledky tohto kongresu sa na tú dobu zdali neuveriteľné. Do roka sionistické hnutie prijalo Bazilejský program, ktorý by mal viesť židovské komunity na ďalšie polstoročie.

Ústrednou myšlienkou programu bolo „vytvorenie národného domova v krajine Izrael“ – teda v Palestíne, ktorá bola v tom čase takmer 400 rokov pod osmanskou nadvládou.

Na dosiahnutie tohto cieľa, ako si to predstavovali autori dokumentu, mali židovské komunity systematicky znovu osídľovať Palestínu poľnohospodárskymi robotníkmi a ľuďmi s technickými profesiami. Ďalší Židia boli poverení organizovaním hnutia a jeho neustálym posilňovaním prostredníctvom vytvárania miestnych pobočiek v rôznych krajinách. Ich cieľom bolo všade propagovať národné povedomie Židov a vysvetliť európskym vládam dôležitosť vzniku štátu.

Dávno predtým, ako bol sformulovaný Bazilejský program, Židia z Ruska premieňali tieto myšlienky na realitu, keď tisíce ľudí utiekli z Ruskej ríše pred vlnou pogromov a začali rozvíjať suché a bažinaté územia Palestíny na svoj nový domov. Do roku 1897 sa tam presídlili tisíce osadníkov z Charkova, Kyjeva a Odesy.

Pomáhali im dve organizácie založené v reakcii na pogromy: Hovevei Sion, ktorej meno sa doslovne prekladá ako [Tí, ktorí sú] Milovníci Sionu; a Bilu, ktorého názov je akronymom verša z Knihy Izaiáša (2:5): Beit Ya’akov Lekhu Venelkha („Ó, Dom Jakubov, poďte a pustite nás.“)

Títo osadníci boli pracovití až fanatici. Keďže boli väčšinou študenti bez skúseností s ťažkou poľnohospodárskou prácou, boli neoblomní vo svojom rozhodnutí umožniť žiť z tejto pôdy. Už 15 rokov pred Prvým sionistickým kongresom hŕstka z nich vytvorila osadu Bilu v Gedere, ktorá vlastne odštartovala prvú vlnu Prvej alije, konečného hnutia návratu židovského národa.

Dávidova hviezda na vrchole náhrobného kameňa.

Okrem pretavenia myšlienky repatriácie inšpirovanej prvou vlnou osadníkov z Ruska do programu mal Prvý sionistický kongres v Bazileji ďalekosiahlejšie dôsledky. Hlavným úspechom nebolo ustanovenie politických princípov sionizmu, ale skôr praktická implementácia jeho ideológie. Boli navrhnuté konkrétne kroky na urýchlenie vytvorenia židovského štátu.

Napríklad profesor Hermann Shapira (tiež ruský Žid) navrhol založiť nadáciu na kúpu pôdy v Eretz Jisrael (krajina Izrael), čo viedlo k vytvoreniu Židovského národného fondu až o tri roky neskôr, hoci autor myšlienky to urobil, nežil dosť dlho, aby to videl. Väčšinu veľkých nákupov pôdy Sionistickej organizácie v Palestíne uskutočnili ruskí židovskí aktivisti. Jedným z nich bol Jehošua Hankin, ktorý zasvätil svoj život vyjednávaniu obrovského množstva rozsiahlych dohôd o nákupe pôdy pre budúci štát Izrael.

Kongres priniesol aj myšlienku založiť tam univerzitu, čím sa zrodila Hebrejská univerzita v Jeruzaleme.

Prvý sionistický kongres tiež prijal znak židovského štátu, známy ako Dávidova hviezda, a dal meno mene, šekel. Autorom oboch myšlienok je ďalší ruský Žid David Wolfson, blízky spojenec Theodora Herzla.

Práca Prvého sionistického kongresu bola v podstate práca „židovského parlamentu v exile“ a Herzl bol po podpísaní bazilejského programu napoly žartovne nazvaný „židovský prezident“.

Theodor Herzl na balkóne hotela v Bazileji, kde býval počas sionistického kongresu s výhľadom na rieku Rýn, Švajčiarsko, fotografia, 1897.

Herzl o niekoľko dní neskôr napísal:

„Ak by som mal zhrnúť Bazilejský kongres do jednej vety – ktorú by som sa neodvážil zverejniť – povedal by som: v Bazileji som vytvoril židovský štát. Keby som to dnes povedal nahlas, privítal by ma všeobecný smiech. Možno o päť rokov a určite o päťdesiat rokov to bude vnímať každý.“

O 51 rokov neskôr sa na politickej mape sveta objavil štát Izrael. Hoci pravdupovediac, bez základov, ktoré položila vlna židovských osadníkov z Ruska, by to bolo sotva možné.

Predtucha – a následky tragédie

„Židovská otázka“ bola skutočná v Európe pre európske národy aj pre samotných Židov. Po kongrese poslalo nemecké veľvyslanectvo v Bazileji správu o tamojších „židovských udalostiach“. Izraelský odborník na právo a politiku Amnon Rubinstein citoval vedľajšiu poznámku k dokumentu nemeckého Kaisera: „Som viac než spokojný s migráciou Židov do Palestíny. Čím skôr, tým lepšie, nebudem im v tom brániť.“

Z dlhodobého hľadiska antisemitizmus a judeofóbia v Európe, a predovšetkým v Nemecku, prerástli do toho, čo sa dnes považuje za najtragickejšiu stránku v histórii židovského národa – do holokaustu.

Známky židovského prenasledovania vznikajúcimi nacistickými režimami boli badateľné už v roku 1933, no celosvetovo sa tento problém rozpoznal až na 21. svetovom kongrese sionistov, ktorý sa konal v roku 1939. V tom istom čase Berl Katznelson, Žid bieloruského pôvodu , vyzval svojich príbuzných, aby ilegálne migrovali do Izraela vo väčšom počte. Podľa neho to bol jediný spôsob, ako sa vyhnúť genocíde.

„Modlím sa len za to, aby som vás všetkých opäť stretol,“ povedal prezident kongresu Chaim Weizmann pri príhovore k účastníkom.

Táto skupina Židov, ktorú z nemeckých táborov oslobodili jednotky Červenej armády, je unavená a vyčerpaná skúsenosťami z rúk nacistov.

Na prípadnom 22. kongrese, ktorí prežili tragédiu holokaustu, boli tí sionisti, ktorí sa zúčastnili, pevne odhodlaní vytvoriť svoj vlastný štát a neboli ochotní robiť kompromisy s britskou vládou, ktorá mala v tom čase palestínsku pôdu pod mandátom.

A Rusko, tentoraz zastúpené sovietskou vládou, opäť zohralo kľúčovú úlohu pri dosahovaní cieľov, ktoré si židovský národ stanovil.

Sovietsky zväz ako najlepší priateľ Izraela

Valné zhromaždenie OSN koncepciu založenia izraelského štátu najprv neprijalo. Sovietska delegácia vedená Andrejom Gromykom, prvým stálym predstaviteľom ZSSR pri OSN, však niekoľko dní aktívne lobovala za myšlienku vytvorenia dvoch samostatných štátov na palestínskom území – arabského a židovského.

Pred konečným hlasovaním 29. novembra 1947 Gromyko vystúpil v OSN s pôsobivým prejavom.

Po tomto prejave klesol počet krajín, ktoré sa zdržali hlasovania, na 10, pričom len 13 členských štátov OSN hlasovalo proti projektu rozdelenia Palestíny a 33 štátov zaň.

Keď bol 14. mája 1948 vyhlásený vznik židovského štátu, Spojené štáty ho nasledujúci deň uznali, ale len de-facto, čo však neznamenalo úplné diplomatické styky. Sovietsky zväz uznal de-jure novovzniknutý štát o dva dni neskôr. ZSSR sa tak stal prvou krajinou, ktorá nadviazala diplomatické vzťahy s Izraelom. Spojené štáty nasledovali až v roku 1949.

Sovietska podpora novej krajine sa však nezastavila len pri tom. Po vpáde ozbrojených síl arabských štátov na územie Izraela mu ZSSR dodal zbrane, ktoré boli expedované na Blízky východ cez socialistickú Československú republiku a Rumunsko. Krajiny východnej Európy dodali Izraelu okrem zbraní aj vojakov. Boli to väčšinou Židia, ktorí sa zúčastnili vojny proti Nemecku. Do Izraela boli tajne vyslaní aj sovietski vojenskí dôstojníci.

Okolo 710 000 Arabov opustilo krajinu a približne 400 000 Židov bolo vyhnaných z arabských krajín v rokoch 1948 až 1951 počas izraelskej vojny za nezávislosť. Za prvých desať rokov existencie Izraela vzrástla jeho populácia z 800 000 na 2 milióny. Väčšinu imigrantov tvorili utečenci usadení v stanových táboroch. Prvý izraelský premiér David Ben-Gurion súhlasil s dohodou o reparáciách s Nemeckom, za čo ho ostro kritizovali Židia na celom svete, ktorí boli pobúrení samotnou myšlienkou spolupráce s Nemeckom po holokauste.

Stúpenci sionizmu vedeli, že po vytvorení štátu Izrael sa „Bazilejský program“ zameraný na myšlienku získania štátnosti stal zastaraným. Vypracovali novú platformu, „Jeruzalemský program“, ktorý posunul ciele sionistického hnutia na posilnenie novovzniknutého štátu prostredníctvom podpory židovskej imigrácie a podpory jednoty židovského národa.

Židia zo ZSSR a bývalej Ruskej ríše naďalej zohrávali dôležitú úlohu v ďalšom rozvoji sionizmu aj potom – ale teraz väčšinou ako občania Izraela.

Je však veľmi nepravdepodobné, že by samotný štát mohol vzniknúť bez prispenia ich predchodcov. Sám Herzl o ruských Židoch napísal toto: „Keď sme ich videli, pochopili sme, čo dávalo našim predkom silu vytrvať aj v tých najťažších časoch. Spomenul som si, ako mi ľudia vraveli: ‚Toto dokážu len ruskí Židia.‘ Keby som to počul ešte raz, povedal by som – a dosť!“

Autor: Valentin Loginov, ruský novinár zameraný na politický proces, sociológiu a medzinárodné vzťahy