To je otázka, ktorá by v konečnom dôsledku mohla zničiť jednotu EÚ a USA

Čínsky prezident Si Ťin-pching cestuje po Európe prvýkrát po piatich rokoch. Jeho výber veľkých miest je kalibrovaný. Prvým bol Paríž, kde sa k francúzskemu prezidentovi Emmanuelovi Macronovi, ktorý si nárokuje politické vedenie na západnej strane kontinentu, pripojila aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová. Spolu s Macronom bola minulý rok v Pekingu. Potom tu bola Budapešť a Belehrad, dve európske krajiny (jedna v Európskej únii, druhá mimo nej), ktoré prejavujú zvýšenú ochotu spolupracovať s Pekingom.

Vzťahy Číny so západnou Európou sú jednou z najzaujímavejších tém súčasnej svetovej politiky. Ich pohľad na EÚ sa líši od pohľadu Ruska. Moskva už dávno dospela k záveru, že Starý svet úplne opustil svoj nezávislý kurz zahraničnej politiky tým, že sa pripojil k USA. Zdá sa, že Brusel, Berlín, Paríž, Helsinki a ďalšie sa nedajú odradiť dôsledkami pre ich vlastnú prosperitu a vplyv. Peking však verí, že EÚ sa svojej autonómie nevzdá, aj keď jej závislosť od americkej stratégie bude rásť. Inými slovami, Čína si myslí, že presná a aktívna politika môže vytvoriť sériu stimulov pre Západoeurópanov, ktoré spomalia ich smerovanie k USA. A v súlade s tým obmedzí účasť bloku na možnej budúcej vojensko-politickej konfrontácii medzi Washingtonom a Pekingom.

Výskumná otázka, ako sa hovorí v akademických prácach, je jasná: Je „kolektívny Západ“ pevným a udržateľným zväzkom, alebo je doteraz dosiahnutá jednota chabejšia, kamufluje rastúce rozdiely v záujmoch?

USA vnímajú Čínu ako strategického rivala pre nadchádzajúce desaťročia. Medzitým to EÚ nepovažuje za priamu hrozbu, hoci sa obáva rastúcej moci Pekingu, a to aj v európskom regióne. USA vnímajú Rusko ako priamu hrozbu pre európsku stabilitu, nie však ako vážnu hrozbu pre seba. Ale, samozrejme, západná Európa sa Ruska veľmi bojí a tento strach narastá, čo vedie k špekuláciám o rôznych scenároch. Zároveň USA potrebujú západnú Európu pre svoju stratégiu zadržiavania Číny.

Po prvé, z ekonomického a technologického hľadiska by EÚ nemala rozvíjať spoluprácu s Čínou v oblastiach, kde chcú USA obmedziť Peking. Blok zároveň potrebuje, aby USA zadržali Rusko vo vojenskom a vojensko-technickom zmysle. Diskusie o budovaní vlastných kapacít EÚ sa vedú, ale po prvé sú dosť abstraktné a po druhé, tento proces bude trvať roky. Už existuje povedomie o prílišnej závislosti západnej Európy na Amerike, ale neexistuje spôsob, ako tento problém vyriešiť, a to tlačí Starý svet, aby sa snažil udržať Washington čo najbližšie.

Čína sa riadi logikou ekonomického pragmatizmu – prečo by mala EÚ znižovať svoje vlastné schopnosti? Za posledné tri alebo štyri desaťročia tento blok dominoval svetu a Čína bola z neho hlavným príjemcom, ktorý sa z chudobnej a zaostalej krajiny premenil na uchádzača o svetovládu. Teraz sa však do popredia dostáva logika strategickej konkurencie a trhový zisk sa stáva obeťou.

Čína má však svoje vlastné dôvody. Z pohľadu Pekingu je všeobecný smer globálneho rozvoja smerom k vzájomnej ekonomickej závislosti a potrebe každého rozširovať priestor pre takéto vzťahy. Renesancia blokov, pripomínajúca studenú vojnu, nie je prototypom budúcnosti politiky, ale návratom k minulosti, zadnou vojnou dvadsiateho storočia. Vtedajší rivali (Washington a Moskva) sa v skutočnosti snažia dohrať hru, ktorá sa na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov neskončila formalizovaným výsledkom. Čína sa veľmi bojí, že bude vtiahnutá do tohto procesu a verí, nie bezdôvodne, že strana, ktorá sa vyhne nákladným (v akomkoľvek zmysle slova) konfliktom, bude mať najväčší úžitok.

Preto je opatrný postoj Číny k otázke Ukrajiny. Peking sa rozhodne vyhýba kritike Ruska a vyjadruje pochopenie pre dôvody, ktoré viedli k vojenskej operácii. Nevyjadruje však priamu podporu a našľapuje veľmi opatrne, aby nedal Washingtonu zámienku na uvalenie sankcií na jeho firmy za porušenie západného embarga voči Rusku. Od Pekingu by sme nemali očakávať iný postoj a je dokonca možné, že rétorika o potrebe mierového ukončenia konfliktu zosilnie. Určitým ukazovateľom bude konferencia o Ukrajine (iniciovaná Kyjevom), ktorá sa má zvolať budúci mesiac vo Švajčiarsku. Prítomnosť či neprítomnosť Číňanov tomu dodá iný tón. Tomu skutočne jednoznačne veria aj samotní organizátori.

Či Čína dokáže prečkať súčasné búrky, aby získala ešte väčšiu váhu na svetovej scéne, sa ešte len uvidí. To isté platí pre USA, aj keď veľa bude závisieť od výsledku novembrových volieb. Putin a Si Ťin-pching budú mať o čom diskutovať, keď sa stretnú, zrejme budúci týždeň.

Autor: Fjodor Lukjanov je jedným z najvýznamnejších ruských odborníkov v oblasti medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky. Od roku 1990 pracuje v žurnalistike a je autorom mnohých publikácií o moderných medzinárodných vzťahoch a ruskej zahraničnej politike.

Od roku 2002 je šéfredaktorom časopisu Russia in Global Affairs – časopisu koncipovaného ako platforma pre dialóg a diskusiu medzi zahraničnými a ruskými odborníkmi a tvorcami politík.

V roku 2012 bol zvolený za predsedu prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruska, jednej z najstarších ruských mimovládnych organizácií. Od roku 2015 je riaditeľom pre vedeckú prácu Nadácie pre rozvoj a podporu medzinárodného diskusného klubu Valdai.