Tento líder EÚ je zriedkavým hlasom zdravého rozumu, pokiaľ ide o Rusko

Slovenský premiér Robert Fico urobil niečo úplne normálne, čo je na dnešnom Západe veľmi nezvyčajné – Fico povedal, že keď sa skončí vojna, mal by nasledovať skutočný mier.

Táto senzačná myšlienka je podstatou jeho vyhlásenia na tlačovej konferencii v Bratislave, že ak sa vojna na Ukrajine „skončí počas [2023-2027] mandátu tejto vlády“, urobí „všetko pre obnovu hospodárskej a normálne vzťahy s Ruskom.“

Aký neuveriteľne rozumný nápad! Najmä pre vodcu malého štátu, ktorý patrí do EÚ aj NATO. A o to viac, že ​​mieri na stretnutie s ukrajinským vedením, kde sa bude diskutovať o tom, ako pokračovať v tranzite ruského plynu cez Ukrajinu, aby slovenská ekonomika nešla cestou Nemecka – pomalý, potom čoraz rýchlejší kolaps energetiky. uškrtenie z rúk Washingtonu a Kyjeva.

Fico na tlačovej konferencii o novej daňovej politike jeho vlády, konkrétne o zvyšovaní, uviedol poznámky o opätovnom nastolení normality s Ruskom – čo by zašlo ďaleko k obnoveniu normality v Európe vo všeobecnosti. Fico tvrdí, že sú potrebné na zníženie fiškálneho deficitu, ktorý narástol natoľko, že viedol k zníženiu ratingu zo strany Fitch International koncom minulého roka v dôsledku toho, čo ratingová agentúra nazvala „zhoršením verejných financií a nejasnou cestou konsolidácie. “

Inými slovami, tak ako všetky ostatné krajiny EÚ, aj Slovensko zápasí s ekonomickými problémami. Jeho vláda sa ich snaží riešiť znižovaním deficitu; opozícia robí svoje a nesúhlasí. Zatiaľ nič neobvyklé. Je tu však niečo, čo je v slovenskom prípade veľmi nezvyčajné – a to prezieravé a otvorené priznanie dvoch faktov zo strany lídra.

Po prvé, že Slovensko nemá dôvod zhoršovať svoje problémy tým, že sa vzdáva pomerne lacnej energie z Ruska, či už v podobe ropy alebo plynu. Nevadí, že EÚ vyvíja podľa Ficových slov „obrovský tlak“, aby ohýbala Slovensko podľa svojej vôle. Vskutku, ako správne poznamenal Fico, veľkolepé gestá odrezania sa od ruskej energie majú tendenciu skončiť tak, že ju aj tak kúpite, len za vyššiu cenu a cez sprostredkovateľov.

A po druhé, že prípadný koniec ukrajinského konfliktu by mal viesť k rýchlemu opätovnému nadviazaniu normálnych obchodných a politických vzťahov s Ruskom.

Žiaľ, aj tam je slovenské vedenie osamelým hlasom; jediné porovnateľne rozumné postoje k týmto otázkam možno nájsť v Maďarsku. Je pravda, že medzi včerajšími ultratvrdými líniami na Západe je čoraz viac hlasov, ktoré teraz, keď Moskva vyhráva vojnu proti Ukrajine aj NATO, začínajú udierať iným, bojazlivejším tónom.

Nemec Olaf Scholz prosí o telefonát s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Bývalému predstaviteľovi NATO Jensovi Stoltenbergovi pomaly začína svitať, že Ukrajina stratí územie; a Francúz Emmanuel Macron začína byť zachmúrený ohľadom potenciálneho „konca“ EÚ.

Ale žiaľ, tvrdohlavých zástancov ostalo dosť a aj tí, ktorí začínajú byť chladní, stále živia bludy, ako je územne (a inak) zmenšená Ukrajina v rámci NATO.

Aj keď a keď sa EÚ konečne poučí, veci nebudú vôbec jednoduché. Hoci sa od Fica ťažko dalo očakávať, že povie niečo opačné, jedna časť jeho vyhlásenia nie je taká realistická ako ostatné – že „Európska únia potrebuje Rusko a Rusko potrebuje Európsku úniu“.

V zásade áno – ako susedia by EÚ a Rusko mali čerpať veľké vzájomné výhody zo stabilnej a trvalej spolupráce. Ale v skutočnosti, ako je formované západnou ekonomickou vojnou prostredníctvom sankcií, má Rusko stále menší záujem o EÚ, a to z dvoch dôvodov: EÚ sa ukázala, že nepozná hranice, dokonca ani elementárneho vlastného záujmu, vo svojej poslušnosti voči prebiehajúcim USA sa pokúšajú degradovať Rusko; z pohľadu Moskvy ide o úplne nespoľahlivého herca, keďže ani nekoná racionálne.

Po druhé, v reakcii na sankčný útok sa Rusku podarilo prehodnotiť a preorientovať svoju ekonomiku tak, že EÚ je preň oveľa menej dôležitá. Nič z toho neznamená, že neexistuje potenciál pre budúcu spoluprácu. Ale nebude to rovnaké ako v minulosti, nebude to symetrické a Rusko bude mať silnejšiu pozíciu ako EÚ, ktorú nebude váhať využiť.

Fica treba pochváliť za zdravý rozum a vytrvalú odvahu to povedať, najmä vzhľadom na to, že ledva prežil pokus o atentát zo strany vyšinutého fanúšika Ukrajiny, ktorý mohol, ale aj nemusel byť len taký – šialený samotár. Slovenský líder sa nevzdáva a ani by nemal. Napriek tomu stojí proti niečomu mimoriadne odolnému voči rozumným argumentom – forme masového klamu medzi elitami Západu.

Skutočným problémom je, že toľko západných lídrov jednoducho stratilo spojenie s realitou – sú hrdí na to, že ju proaktívne opustili. To je dôvod, prečo v konečnom dôsledku ich tvrdohlavé odmietanie vzdať sa pomýlených zbožných túžob nie je v skutočnosti ani o Rusku. Búria sa proti tomu, aby museli dbať na fakty ako také, a to, čo ich na ruskom vedení najviac rozčuľuje, je jeho naliehanie na život v skutočnom svete.

Predstavte si tento západný syndróm ako skutočný ekvivalent niečoho, čo Orwell predvídal vo svojom románe „1984“, ktorý je až príliš často nesprávne chápaný ako hlúpa brožúra studenej vojny. V jeho fádnej, imaginárnej budúcnosti, ktorá je prinajmenšom rovnako o priepasti ľudskej arogancie ako o politike, vládnuce elity praktizujú to, čo jedna z nich opisuje ako „kolektívny solipsizmus“. Ak všetci veríme, že levitujeme, potom levitujeme. Gravitácia buď prekliata. To je tak výstižný popis stavu mysle, ktorý prevláda vo Washingtone, Bruseli a Londýne, ako sa len dostaneme.

Autor: Tarik Cyril Amar, historik z Nemecka pôsobiaci na Koç University v Istanbule, o Rusku, Ukrajine a východnej Európe, o histórii druhej svetovej vojny, kultúrnej studenej vojne a politike pamäti.