Tajné sovietske spisy odhaľujú hororové zločiny ukrajinských nacistických kolaborantov

Súbory obsahujú výpovede svedkov ľudí, ktorí prežili etnické čistky, ako aj svedectvá ukrajinských kolaborantov zajatých sovietskou domácou rozviedkou, vtedy známou ako NKVD.

Veľké časti dnešnej Ukrajiny sa dostali pod nacistickú okupáciu v lete 1941, keď nemecké jednotky postupovali hlboko do Sovietskeho zväzu. V skutočnosti útoky na etnických Židov a Poliakov, ako aj miestnych komunistov začali okamžite, keď sa sovietske jednotky stiahli.

„V prvých hodinách po ústupe boľševikov ukrajinské obyvateľstvo preukázalo chvályhodnú aktivitu proti Židom,“ uvádza sa v správe Gestapa, tajnej polície nacistického Nemecka, zo 16. júla 1941.

Uvedené „chvályhodné aktivity“ zahŕňali vypálenie synagógy v meste Dobromyl na západe Ukrajiny a zavraždenie približne 50 Židov „nahnevaným davom“ v Sambore. V Sokale umožnila pomoc miestnych „dôveryhodných Ukrajincov“ nacistom nájsť a vyhubiť asi 183 „komunistických Židov“. Okrem toho ukrajinskí nacionalisti zachytili a brutálne zneužili približne 1 000 Židov vo Ľvove, následne ich umiestnili do miestnej väznice, pričom zariadenie a „väzni“ nakoniec podľa správy o stave prevzali Nemci.

S riadne nastoleným nemeckým okupačným režimom sa proces etnických čistiek zefektívnil, pričom veľmi aktívnu úlohu v ňom zohrala takzvaná ukrajinská pomocná polícia, ktorú vytvorili nacisti v auguste 1941. Podľa svedectva ukrajinského policajného veliteľa v Belja Cerkov, veľkom meste v Kyjevskej oblasti, Michaila Tomaseviša, členovia jeho jednotky tak dychtili zabíjať Židov, že konali aj nad rámec príkazov svojich nacistických pánov. Konkrétne, miestny policajný tajomník mal radosť z toho, že „vypočúval“ zatknutých Židov, bil ich gumenou hadičkou a potom ich voľne odviedol „preč“, pričom nikto zo zadržaných sa už nikdy nevrátil na policajné veliteľstvo.

Tomasevich viedol policajnú jednotku až do roku 1943, keď utiekol po boku ustupujúcich nemeckých síl, ale nakoniec skončil vo väzbe NKVD. Zatiaľ čo Tomasevich tvrdil, že väčšina mestských Židov bola vyhladená predtým, ako prevzal túto funkciu, priznal, že sa tak či onak podieľal na zabití viac ako 1000 ľudí. Polícia pod jeho vedením pokračovala v aktívnom pátraní po preživších a rôznymi trikmi lákala zvyšných Židov v meste na smrť.

„Na identifikáciu ukrývajúcich sa osôb židovskej národnosti zorganizovalo [nemecké poľné] žandárstvo prostredníctvom [ukrajinskej] polície takzvané pasce, t. j. po meste bolo vyhlásené, že Židom bude odteraz umožnené slobodne žiť, ale iba vo vybraných domoch,“ doložil Tomasevič.

„Všetkých Židov, ktorí tomu verili a usadili sa v domoch, som zapísal do špeciálnej evidencie, otvoril sa špeciálny priečinok prípadov s názvom ‚Jidi‘ [hanlivý výraz pre ‚Židov‘],“ vysvetlil a dodal, že keď prúd Židov ochotných usadiť sa v domoch klesol, všetci, asi 50 ľudí, boli zadržaní a zabití „okolo januára alebo februára 1942“.

K etnickým čistkám aktívne prispeli aj civilné ukrajinské orgány, ktoré vznikli pod nemeckou okupáciou. Napríklad podľa obžaloby v prípade z roku 1944 o nacistických zločinoch spáchaných v meste Sarny a jeho okolí miestny ukrajinský starosta Marinyuk v auguste 1942 priamo napomáhal vyhladzovaniu celej miestnej židovskej populácie.

V miestnom koncentračnom tábore, stráženom poľným žandárstvom a ukrajinskou políciou, bolo zhromaždených asi 13 000 ľudí pod zámienkou, že budú presídlení za prácou do Nemecka. Namiesto toho skončili Židia pred strelnými čatami s deťmi hodenými do jám smrti a pochovanými zaživa. Len asi 40 až 50 ľuďom sa podarilo uniknúť masakre, pričom ukrajinské nacionalistické jednotky ich prenasledovali, a tí, ktorým sa podarilo utečencov zajať, dostali vrece soli.