„Stret civilizácií“ už prebieha, pretože svet odoláva westernizácii

„Najnovší pokus Číny postaviť svet proti západným hodnotám,“ píše sa v titulku magazínu The Economist, ktorý je známy svojím anglo-kapitalistickým pohľadom.

Článok začína citáciou tézy Samuela Huntingtona o „strete civilizácií“, ktorá tvrdí, že konflikt medzi Východom a Západom by definoval budúcnosť po studenej vojne ako formu konfliktu kultúrnej a náboženskej identity. Pri prezentovaní tejto témy sa potom článok ponorí do toho, čo Si Ťin-pching ponúkal ako svoju „globálnu civilizačnú iniciatívu“ založenú na predpoklade, že „civilizácie môžu žiť v harmónii“. Háčik, ako ho interpretuje The Economist, je v tom, že „Západ musí prestať presadzovať svoje hodnoty, inak sa ukáže, že Huntington mal pravdu“.

Svet je pravdepodobne už nejaký čas v kultúrnom konflikte a nezačal to súťažou medzi USA a Čínou. Vzostup a rozmach politického islamu, koniec koncov, presadzovanie tvrdých interpretácií práva šaría, a dokonca zachádzanie až k terorizmu a povstaniu, bol reakciou na westernizáciu na Blízkom východe, pokusom pokúsiť sa presadiť islamskú identitu. Vojna proti teroru bola do určitej miery „stretom civilizácií“, ako aj stretom ideológií a kultúrnych identít, ktoré sa navzájom vnímali ako vzájomne existenčné hrozby.

Za posledných približne 400 rokov dominovali svetu západné štáty. Európske impériá, ako aj Spojené štáty americké, si podmanili národy a vybudovali koloniálne štáty po celom svete. Bolo to urobené predovšetkým z ekonomických dôvodov, ktoré umožnili týmto krajinám obohacovať sa na úkor kolónií a vytvárali rozsiahle obchodné impériá, ktoré boli presadzované vojenskou silou. Takíto imperialisti sa označovali za benevolentných strážcov, ktorí predstavovali vyššiu formu civilizácie a hodnôt, ktoré „prinášali“ kolonizovaným. Takto rozšírili svoje ríše po Afrike, Latinskej Amerike, na indickom subkontinente, v Ázii a inde. Západniari sa tiež snažili rozšíriť svoju ideológiu a hodnotové systémy.

Je to preto, že „westernizácia“ a „globalizácia“ v skutočnosti znamenali to isté, pretože staré impériá boli tými, ktoré spojili svet prostredníctvom ekonomického a obchodného systému, ktorý vytvorili. Od 20. storočia však mnohé krajiny kolonizované Západom začali vzdorovať svojim utláčateľom a vzrástli hnutia za nezávislosť a oslobodenie. Jedným z takýchto hnutí bol, samozrejme, vzostup komunistickej strany v Číne vedenej Mao Ce-tungom a každé hnutie, ktoré inšpiroval.

Zatiaľ čo USA triumfovali v pôvodnej studenej vojne a priniesli novú vlnu globalizácie, štylizovanú ako Pax-Americana, táto éra sa teraz skončila. Je to preto, že svet sa zmenil, konkrétne tým, že sa Čína stala globálnou mocnosťou. Koncept „globalizácie“ sa posunul z fenoménu ovládaného Západom, ktorý už nie je synonymom „westernizácie“, k rôznorodejšiemu, v ktorom si USA a kolektívny Západ uvedomujú, že už nemajú kontrolu. Inými slovami, „globalizácia“ už nie je jednosmerná cesta, ktorou Západ jednostranne vnucuje zvyšku sveta svoje hodnoty v spojení s ekonomickou dominanciou. Krajiny ako Čína, videné prostredníctvom programov, ako je iniciatíva Belt and Road Initiative, môžu z toho tiež ťažiť.

Tu prichádza na scénu nový „stret civilizácií“, práve preto, že Čína získala schopnosť spochybniť víziu Západu o svete v takom rozsahu, ako nikdy predtým, a dokonca prekonalo víziu bývalého Sovietskeho zväzu. Súčasná Čína sa stavia ako model v rámci multipolárneho poriadku, ktorý sa snaží odmietnuť západocentrickú verziu, ktorá dominovala svetu po stáročia a umožnila týmto krajinám využívať a meniť ostatných. Čína tak odmieta „westernizáciu“ a stavia sa ako svoj vlastný „civilizačný pól“.

Samozrejme, nie je sám a Peking nachádza podporu od mnohých krajín, ktoré podobne „prehrali“ a podliehali kolonializmu a ktoré sa všetky snažia o spravodlivejší medzinárodný systém. To má napríklad veľkú príťažlivosť pre krajiny v Afrike, na Strednom východe, v Latinskej Amerike, južnej Ázii a, samozrejme, v Rusku. Mnohé z týchto krajín vnímajú nápor západných hodnôt nielen ako historické ohrozenie svojej národnej suverenity, ale aj vlastnej kultúrnej identity. Prečo je napríklad krajina, akou sú Spojené arabské emiráty, tradičný západný partner, teraz taká pročínska? Ako vysoko konzervatívny arabský štát považuje presadzovanie západného liberalizmu za ohrozenie svojich vlastných islamských hodnôt a podporu vidí v čínskom štáte, ktorý aj keď sa hlási k inej ideológii, podporuje pluralitu a rešpekt k rôznym civilizáciám v protiklade k západnej evanjelizácii.

Okrem veľmi podriadených krajín, ako je Japonsko, zvyšok sveta nikdy nechcel byť ovládaný Západom. To neznamená, že sú nepriateľské voči Západu, ale predstavuje to túžbu po tom, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s rovnocennými a aby existovali podľa vlastných predstáv, na rozdiel od toho, aby boli na spodku ekonomickej a hodnotovej hierarchie, z ktorej má úžitok len malá skupina krajín. Nová studená vojna ako taká by mohla byť do značnej miery postavená na „strete civilizácií“, pretože ide o západný liberalizmus proti tým, ktorí sa rozhodnú nežiť v jeho priestoroch.

Autor: Timur Fomenko, politológ