Skutoční propagandisti sú tí, ktorí odmietajú rozhovor Tuckera Carlsona s Putinom

Americké establišmentové médiá strávili dni pred rozhovorom Tuckera Carlsona s ruským prezidentom Vladimirom Putinom tým, že ho predbežne hodnotili ako propagandu a žiadali o názory predstaviteľov establishmentu, ako je bývalá ministerka zahraničných vecí USA, prvá dáma a kandidátka na prezidentku Hillary Clintonová, ktorá Carlsona pomenovala ako „užitočného idiota“.

To všetko ešte predtým, ako mali čo i len najmenšiu predstavu o obsahu rozhovoru. Vedeli len to, že Putin bude mať príležitosť prehovoriť a že odkedy Carlson opustil Fox News a stal sa nezávislým, neexistovala žiadna zjavná osobnosť, ktorá by ho kontrolovala, čo sa stalo. Horšie je, že by sa vysielal na platforme X (predtým Twitter), ktorú vlastnil Elon Musk, ktorý sám seba označuje za „absolutistu slobody prejavu“. Neveštilo to teda nič dobré pre druh propagandistického rámovania, ktorému sa západný establishment teší, pokiaľ ide o uzamykanie naratívov pod zámienkou boja proti falošným správam.

Skutočnosť, že novinári sa zdráhali už len pri predstave, že Carlson robí rozhovor s Putinom, zaváňala profesionálnou žiarlivosťou. Nie je tam dôveryhodný novinár, ktorý by nevyužil rovnakú príležitosť, keby dostal šancu. To je dôvod, prečo, ako potvrdili novinári z CNN a BBC, dlho hľadali vlastné rozhovory s Putinom – neúspešne. Carlsonov formát, dosah publika a sloboda od obmedzení etablovaných médií boli pravdepodobne dostatočne príťažlivé, aby mu poskytli príležitosť. Dobre pre neho. A za žurnalistický rekord, ktorý môže len ťažiť zo všetkých príspevkov.

Nie je to tak, že by aj iné médiá nemali prospech z toho, že ich západní kolegovia spochybňujú Putina. Sám som to zažil, keď som bol pozvaný, aby som položil otázku počas jednej z Putinových maratónskych tlačových konferencií. Pre záznam, nikto nemal potuchy, čo by som sa pýtal. Vlastne ani ja, keďže asi päť alebo šesť rôznych tém sa v mojej mysli zrazu roztočilo, keď som stál a hovoril. Moja otázka sa nakoniec skončila tým, čo si Putin myslí o vtedajšom tvrdení prezidenta Donalda Trumpa, že Islamský štát bol v Sýrii porazený – Trumpovo zdôvodnenie ohlásenia stiahnutia amerických jednotiek len deň predtým. Putinova odpoveď, súhlasiac s Trumpovým hodnotením, bola zaujímavá a rýchlo ju prevzala CNN a ďalšie západné médiá. Aký je rozdiel medzi mnou a Carlsonom? Žiadni konkurenti ma nemuseli uvádzať ako zdroj otázky. Informácie, ktoré Putin poskytol, by sa teda dali bezpečne použiť bez toho, aby ste museli pripísať „konkurentovi“ a poškodiť akékoľvek ego, ako sa to často stáva na tlačových konferenciách. Inak tomu nie je ani pri exkluzívnych rozhovoroch.

Zameranie sa na Carlsona ako na nejakého chybného posla slúži ako vhodná zámienka na ignorovanie kritických informácií a analýz. Skutočnosť, že niektorí novinári si môžu myslieť, že Carlsonova otázka alebo prístup bol zavádzajúci – alebo že podľa ich vkusu neodsunul dostatočne späť – neznamená, že následne nemôžu prijať to, čo povedal Putin, a sami to analyzovať. Každá informácia, analýza alebo rozhovor s ktorýmkoľvek svetovým lídrom je cenným príspevkom. Lakmusové papieriky nemajú miesto v objektívnej, nestrannej žurnalistike. Mnohí z tých, ktorí kritizujú Carlsona, sú tí istí, ktorí bežne vyhľadávajú v databáze Wikileaks uniknuté a zasypané tajné informácie, aby zhmotnili svoje vlastné príbehy o rôznych politických problémoch a udalostiach, ktoré sa odvtedy zhmotnili – a to všetko, pričom odmietajú priznať, že vydavateľ Julian Assange , je taký novinár ako oni.

Carlsonove nedostatky pravdepodobne dokonca slúžili americkej a globálnej verejnosti. Podobne ako Carlson pred rozhovorom mylne tvrdil, že iní novinári sa nemohli obťažovať rozhovorom s Putinom predtým, ako prišiel, aj svoju prvú otázku adresovanú ruskému prezidentovi zahral rýchlo a uvoľnene, pričom uviedol, že Putin vo svojom 22. februári povedal: 2022, národný prejav, na začiatku ruskej vojenskej operácie na Ukrajine, že „dospel k záveru, že Spojené štáty môžu prostredníctvom NATO iniciovať, citujem, ‚prekvapivý útok‘“ na Rusko. „To som nepovedal,“ vložil sa do toho Putin. „Máme talk show alebo vážny rozhovor?“ Carlsonova nedostatočná presnosť, ktorá znela ako chlap, ktorý si myslel, že sa rozpráva s iným chlapíkom pri pive v bare, vytvoril pre Putina príležitosť začať lekciu histórie siahajúcu 2000 rokov do minulosti o tom, ako vznikol konflikt na Ukrajine. Je to druh dlhodobej diskusie, ktorú americké mainstreamové médiá už len zriedka robia, ale ktorá je v Európe bežná. Mohlo by to prospieť len americkému publiku, ktoré je zvyknuté na prísnu diétu so zdravými jedlami – najmä v krajine, kde sa podľa národných testov považuje iba 14 % žiakov ôsmeho ročníka za zdatných v histórii.

Podľa Putina bolo veľa vecí, o ktorých by sa veľká časť západného publika pravdepodobne dozvedela prvýkrát. Že predstava, že Rusko je jadrovou hrozbou pre Západ, vyvoláva strach, aby od amerických daňových poplatníkov vytiahli viac peňazí na vojnu. Že Rusko bolo vždy otvorené rokovaniam s Ukrajinou, ale že prezident Vladimir Zelensky má dekrét, ktorý ich zakazuje. Bývalý britský premiér Boris Johnson, ktorý slúžil ako lapdog Washingtonu, zasiahol pred rokom a pol, aby zastavil mierovú dohodu medzi Ruskom a Ukrajinou. Problémy na Ukrajine sa začali v roku 2013, keď vtedajší ukrajinský prezident odmietol asociačnú dohodu s EÚ, pretože by to fakticky spôsobilo uzavretie obchodnej hranice s jej hlavným partnerom Ruskom zo strachu Moskvy zo zaplavenia prichádzajúcimi produktmi z EÚ do Ukrajiny. Že Nemecko by sa mohlo rozhodnúť otvoriť jeden zostávajúci plynovod Nord Stream 2 práve teraz, ak by chcelo, a zmierniť tlak na svoju ekonomiku a ľudí trpiacich nedostatkom lacného ruského plynu – no Berlín sa stále rozhodol tak urobiť. Že Rusko nemá žiadne územné ambície a len chce, aby zbrane prestali prúdiť na Ukrajinu a nedostali sa do rúk neonacistov, ktorých ukrajinská legislatíva neobmedzuje. Jediný dôvod, prečo by Rusko niekedy napadlo Poľsko alebo akúkoľvek inú časť Európy, je napadnutie Ruska.

Nakoniec Carlson uzavrel s prosbou o prepustenie reportéra Wall Street Journal Evana Gershkovicha, väzneného v Moskve za špionáž. „Neviem, pre koho pracoval. Chcel by som však zopakovať, že tajné získavanie utajovaných informácií sa nazýva špionáž. A pracoval pre špeciálne služby USA alebo iné agentúry,“ povedal Putin. Počas studenej vojny vypočutia cirkevného výboru vo Washingtone zistili, že desiatky amerických novinárov boli použité ako špióni pre CIA. Pre špiónov je to pohodlný spôsob, ako získať to, čo potrebujú, a zároveň zavesiť niekoho iného a aktivity môžu vyzerať rovnako. Rozdiel je v tom, kto riadi činnosť (médiá alebo vláda) a kto je konečný spotrebiteľ (špionážna agentúra alebo verejnosť). A je to prax, ktorá stále pokračuje aj dnes, ako môžu potvrdiť mnohí novinári, ktorí pracovali v zámorí. Je nešťastné, že mimovládne organizácie vytrvalo prosili vlády, aby prestali. Bez poskytnutia podrobností Putin naznačil, že o to tu ide a že problém sa rieši medzi americkými a ruskými službami. Nie je to práve jednoznačný príbeh, ktorý je kŕmený lyžičkou západnej verejnosti.

Najväčším úspechom Carlsonovho rozhovoru s Putinom je pravdepodobne to, že do západného zobrazenia čiernobielej globálnej krajiny pridal nejakú veľmi potrebnú šedú hmotu. Problémom západného establišmentu je, že sivé zóny sa notoricky ťažko kontrolujú a ťažko sa s nimi manipuluje na účely vedenia agendy.

Autor: Rachel Marsden je mediálna profesionálka s viac ako dvoma desaťročiami skúseností v medzinárodnej politike. Jej rozsiahla kariéra zahŕňa viacjazyčný hosting, prezentácia, produkcia a diskusie v televízii, rádiu a digitálnych platformách. Od roku 2011 je medzinárodne publikovanou publicistkou a prispieva do viac ako 100 hlavných novín po celom svete. Jej mediálne zázemie dopĺňa viac ako 20-ročné obchodné skúsenosti ako generálna riaditeľka Rachel Marsden Global Corporation, medzinárodnej poradenskej firmy v oblasti politických a obchodných rizík. Rachel tiež vyučovala v programe Masters of Journalism and International Affairs na Sciences Po v Paríži vo Francúzsku.