Prečo USA nikdy nedokážu povedať Izraelu nie? - Názor

8. december 2023 je dňom, ktorý bude žiť v nesláve. Spojené štáty sa zapísali do histórie najhoršieho druhu tým, že využili svoje stále miesto v Bezpečnostnej rade OSN na vetovanie rezolúcie požadujúcej okamžité prímerie v Gaze. Rezolúciu podporili Spojené arabské emiráty (partner USA) a podporilo ju viac ako 90 členských štátov. Mala tiež prevládajúcu podporu v privilegovanej „hornej komore“ globálnej organizácie, Bezpečnostnej rade, kde 13 z jej 15 členov bolo za (zatiaľ čo Spojené kráľovstvo sa zdržalo hlasovania a opäť sa vzdalo svojej suverenity v prospech USA).

Americké veto priamo vzdorovalo generálnemu tajomníkovi OSN Antóniovi Guterresovi. Šéf OSN, ktorý nie je prirodzeným rebelom, použil na presadzovanie prímeria zriedka používaný postup, čím ohrozil svoju autoritu. S odvolaním sa na článok 99 kapitoly 15 Charty OSN už naznačil, že „medzinárodný mier a bezpečnosť“ sú ohrozené. Jeho hovorca jasne povedal, že Guterres urobil „dramatický ústavný krok“. Pri zachovaní diplomatickej rovnováhy zdôraznením útoku Hamasu na Izrael, Guterresov list Bezpečnostnej rade vykreslil katastrofálne utrpenie Palestínčanov počas prebiehajúceho izraelského útoku a dospel k záveru, že „nikde“ nie je v Gaze bezpečné.

Všetko bezvýsledne. USA sa nedali ovplyvniť a udržali si de facto bezpodmienečnú podporu Izraelu, aj keď Izrael vedie zosilňujúci sa genocídny útok na Gazu a jej civilné obyvateľstvo. Toto už nie je predmetom diskusie a nie je to ani tajomstvo; Izraelskí lídri opakovane urobili vyhlásenia, ktoré signalizujú druh úmyslu, ktorý je kľúčovým prvkom zločinu genocídy, pričom ich činy a činy ich ozbrojených síl v teréne hovoria ešte hlasnejšie ako ich slová.

Svet vzal na vedomie. Palestínskemu vedeniu – odvodeniu od OOP, ako aj Hamasu – nebolo treba nijako špeciálne vyhovovať, aby označilo veto za „katastrofálne“ a „hanobenie a ďalší bianko šek daný okupačnému štátu na masakrovanie, ničenie a vysídlenie. “ Čína a Rusko odsúdili americký dvojitý meter a „rozsudok smrti“, ktorý Washington vyniesol nad budúcimi palestínskymi obeťami izraelského útoku.

Amnesty International tvrdí, že Washington „drzo využil a použil svoje veto, aby posilnil Bezpečnostnú radu OSN… podkopal jej dôveryhodnosť“ a prejavil „bezcitnú ľahostajnosť voči utrpeniu civilistov zoči-voči ohromnému počtu obetí“. Doktori bez hraníc sa tiež nezaoberali slovami, keď obvinili USA, že sú „samotné pri hlasovaní proti ľudskosti“, pričom Amerika je „spolupáchateľom na krviprelievaní v Gaze“ a podkopáva nielen svoju vlastnú dôveryhodnosť, ale aj dôveryhodnosť medzinárodného humanitárneho práva.

Craig Mokhiber – odborník na medzinárodné právo a bývalý šéf Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva v New Yorku – na Twitteri uviedol, že „v predvečer 75. výročia Dohovoru o genocíde Spojené štáty opäť vetovali prímerie v oblasti bezpečnosti OSN. Rada… demonštruje svoju ďalšiu spoluúčasť na genocíde v Palestíne.“

Tento zoznam výčitiek a odsúdení by sa mohol predĺžiť takmer donekonečna, najmä ak pridáme hlasy z globálneho juhu. Kľúčový bod by však už mal byť jasný: Spojené štáty sú izolované a zneuctené svojím vlastným, ľahko odvrátiteľným – alebo by sa tak mohlo zdať – rozhodnutím. Toto napokon nebolo hlasovanie žiadajúce spravodlivosť a reštitúciu pre obete, alebo – zahynúť aká radikálna myšlienka! – na stíhanie páchateľov. Išlo o to najnutnejšie minimum, len o prímerie, dokonca ani o mierovú dohodu. Napriek tomu to bolo príliš veľa, čo sme od USA žiadali.

Historici neradi predpovedajú, ale tu je predpoveď môjho historika: Nič z vyššie uvedeného nikdy nevybledne ani nezíska jemnejší odtieň. To, čo USA urobili 8. decembra, sa nikdy nebude javiť ako „pochopiteľné“ alebo také „komplexné“, aby to slušní ľudia neodsúdili. To naopak poskytne trvalý príklad toho, čo mnohí Američania vyznávajú, že milujú: morálnu čistotu. A táto jasnosť nájde neospravedlniteľný, nezmiernený a áno, zlý čin, ktorý ostane v histórii ľudstva presne taký známy.

Budúci historici sa budú pýtať, ako sa to stalo. Ako by sa mohol jediný najmocnejší národ na svete, ktorý tvrdí, že vedie nielen silou, ale aj „hodnotami“, postaviť na stranu izraelských páchateľov takého nehorázneho a otvoreného zločinu a zároveň otvorene odporovať veľkej časti medzinárodného spoločenstva? Niektorí si dokonca položia cynickejšiu otázku, ako si Amerika, aj keď jej elity úplne chýbajú etika, mohla spôsobiť toľko škody.

Najjednoduchšia, takmer technická odpoveď na túto otázku súvisí s historickou iróniou. Amerika vďačí za svoje právo veta – ako jeden z piatich stálych členov Bezpečnostnej rady – tomu, čo sa stalo v druhej svetovej vojne. A hoci druhá svetová vojna a nemecký holokaust proti Židom (väčšinou) v Európe nie sú to isté, sú súčasťou tej istej histórie. Veľká pýcha USA bola investovaná do toho, že boli medzi mocnosťami, ktoré zvrhli Nemecko, ktoré bolo páchateľom holokaustu. A predsa sme tu: Tie isté USA teraz využívajú toto právo veta nielen na ochranu iného genocídneho štátu, ale aj na to, aby mu pomohli pokračovať v jeho zločine.

Toto veľké americké zlyhanie má, samozrejme, aj širšie dôvody. O mnohých sa už diskutovalo. Izrael plní funkciu presadzovateľa a imperiálnej základne na Blízkom východe a niekedy aj mimo neho. Ako povedal súčasný americký prezident Joe Biden – v súčasnosti často na X ako GenocídaJoe – povedal v roku 1986, keď bol ešte ambicióznym senátorom, ak by neexistoval Izrael, Amerika by si ho musela vymyslieť. Nechajme bokom, že aj bezcitná realpolitika za takýmto myslením je chybná: Ak bol niekedy prínosom, Izrael sa mení na pasívum. Len si všimnime, že americká elita tvrdí, že verí, že Izrael je taký užitočný, že záväzok voči nemu musí byť podľa slov viceprezidentky Kamaly Harrisovej „železný“.

Ale tak to bolo len pre Ukrajinu, akoby včera. A napriek tomu sa Kyjev chystá vypadnúť, rovnako ako mnohí americkí klienti predtým. V čom je Izrael iný? Je zrejmé, že ide o dlhodobého hlavného príjemcu americkej finančnej a vojenskej podpory. Ide teda o omyl utopených nákladov? Je Amerika natoľko oddaná Izraelu, že jednoducho neodíde?

Táto hypotéza však nevysvetľuje nápadnú jednostrannosť vzťahu medzi USA a Izraelom. Ak sa niekedy vyskytol prípad vrtenia psom, je to toto: Jedna vec, ktorú ukazuje americké veto rezolúcie o prímerí v Gaze, je, že je to Izrael, kto dominuje zahraničnej politike USA, a nie naopak. V opačnom prípade by sa Washington snažil nájsť kompromis medzi zachovaním vlastnej dôveryhodnosti a záujmov tým, že by umožnil schválenie aspoň tejto veľmi skromnej rezolúcie, pričom by Izrael stále podporoval mnohými inými spôsobmi.

Je jasné, že jedna vec, ktorá určuje túto americkú závislosť od inej, oveľa menšej krajiny, je obrovský úspech lobingu a operácií zahraničného vplyvu v mene Izraela. V skutočnosti je to Izrael, kto podnikol najinvazívnejší a najefektívnejší útok na politiku USA v histórii. A aby sa predišlo nedorozumeniam: Všimnutie si tohto zjavného faktu nemá nič spoločné s „antisemitizmom“. Snaha pošpiniť tým obvinením tých, ktorí sa to odvážia vzniesť, je súčasťou toho, ako funguje táto operácia vplyvu. Je čas úplne ignorovať takéto lacné triky.

Pridajte jeden historický dôkaz: Z empirických záznamov z minulosti vieme, že veci môžu byť veľmi odlišné, pretože boli. Dalo by sa uviesť viacero príkladov, aby sme ukázali, že Amerika bola celé desaťročia zaujatá, ale nie podriadená Izraelu.

Najzrejmejším prípadom je izraelská okupácia Gazy počas Suezskej krízy v roku 1956.

Autor: Tarik Cyril Amar, historik z Nemecka pôsobiaci na Koç University v Istanbule, o Rusku, Ukrajine a východnej Európe – prednáša o dejinách druhej svetovej vojny, kultúrnej studenej vojne a politike pamäti.