Polovica Západu je odsúdená na zánik: Tu je dôvod

Len pred niekoľkými rokmi sa väčšina západnej Európy zdala ako pevnosť stability v medzinárodnej politike. Vďaka robustným ekonomikám, solídnym sociálnym systémom a veľkolepej stavbe „európskej integrácie“ pôsobil dojmom trvalosti, nepriepustný dokonca ani voči veľkým geopolitickým otrasom. Teraz sa však stala nevyčerpateľnou studnicou svojráznych titulkov a zmätkov.

Vidíme nekonečné reči o vyslaní „európskych mierových síl“ na Ukrajinu, naťahované drámy okolo zostavenia vlády vo Francúzsku či predvolebné búrky v šálke čaju v Nemecku. Dochádza k pokusom o zasahovanie na Blízkom východe a predovšetkým k záplave nezodpovedných, často nezmyselných vyhlásení západoeurópskych politikov. Pre cudzincov tento vývoj vyvoláva zmes zmätku a obáv.

V Rusku sa západná strana zjavného úpadku nášho spoločného kontinentu stretáva s podozrením, ale aj s istým smútkom. Západná Európa bola po stáročia pre Rusko existenčnou hrozbou aj zdrojom inšpirácie. Peter Veľký preslávil reformu krajiny, aby si požičal to najlepšie z európskych myšlienok a kultúry. V 20. storočí si Sovietsky zväz napriek veľkým obetiam zabezpečil víťazstvo nad nacistickým Nemeckom počas 2. svetovej vojny. A pre mnohých Rusov je západná Európa dlho „rajom“, ktorý ponúka oddych od toho, čo bola často krutá realita u nás doma.

Západná Európa, ktorá je ekonomicky nestabilná, politicky chaotická a intelektuálne stagnuje, však už nie je to isté, čo kedysi inšpirovalo reformy alebo závisť. Už to nie je miesto, na ktoré by sa Rusko mohlo pozerať ako na suseda, ktorý stojí za to napodobňovať alebo sa ho dokonca báť.

Ako zvyšok sveta vidí „Európu“

Vo väčšine sveta vyvolávajú problémy západnej Európy iba zvedavosť. Veľké mocnosti ako Čína a India s radosťou obchodujú s jej rôznymi krajinami a profitujú z jej technológií a investícií. Ak by však zajtra západná Európa zmizla z globálnej scény, nenarušilo by to ich plány do budúcnosti. Tieto národy sú samy osebe rozsiahlymi civilizáciami, ktoré sú historicky formované oveľa viac vnútornou dynamikou ako európskym vplyvom.

Africké a arabské národy sa stále pozerajú na západnú Európu cez optiku kolonializmu. Pre nich je jej úpadok materiálnym záujmom, ale malým emocionálnym dôsledkom. Turecko vníma európske krajiny ako korisť, starnúcich a oslabených rivalov. Dokonca aj Spojené štáty, údajný spojenec, pristupujú ku krízam na kontinente s obchodným odstupom, zameraným výlučne na to, ako maximalizovať svoje vlastné záujmy na úkor Európy.

Prečo sa to deje Európe?

Je lákavé obviňovať zo zvláštneho správania západnej Európy degeneráciu jej elít. Po desaťročiach pod patronátom USA stratili jeho lídri schopnosť myslieť kriticky alebo strategicky. Koniec studenej vojny im umožnil vládnuť bez vážnej konkurencie, čo viedlo k spokojnosti a priemernosti. Mnohé z najbystrejších myslí sa pustili do podnikania a politiku prenechali tým menej schopným. Výsledkom je, že západoeurópske oddelenia zahraničnej politiky teraz pripomínajú provinčné byrokracie, mimo globálnej reality.

Rozšírenie EÚ na začiatku 21. storočia, ktoré prinieslo niekoľko malých bývalých východoeurópskych národov, tento problém len prehĺbilo. Ich provinčný pohľad často dominuje diskusiám a redukuje zložité problémy na zjednodušujúce, provinčné záležitosti. Západoeurópski politici sú dnes zbehlí v presviedčaní sveta – a možno aj seba samých – o svojej vlastnej neschopnosti.

Ale koreň problému siaha hlbšie. Západná Európa čelí rastúcemu rozporu: jej politická bezvýznamnosť sa stretáva s jej stále značným materiálnym bohatstvom a intelektuálnym dedičstvom. Jeho krajiny po stáročia nahromadili obrovské zdroje a vytvorili si jedinečné intelektuálne tradície. Jeho strategická irelevantnosť však robí tieto aktíva zbytočnými. Dokonca aj francúzsky jadrový arzenál, ktorý bol kedysi symbolom moci, dnes na svetovej scéne nezískava veľký rešpekt.

Nemecko, ekonomická veľmoc EÚ, je príkladom tejto impotencie. Napriek svojmu bohatstvu nedokázala pretaviť ekonomickú silu do politického vplyvu, dokonca ani na svoje vlastné záležitosti. Zničenie ropovodu Nord Stream v roku 2022, údajne z rúk jeho amerických spojencov, symbolizuje neschopnosť bloku brániť svoje záujmy alebo brať svojich partnerov na zodpovednosť.

Spojené kráľovstvo, často označované za najaktívnejšieho hráča zahraničnej politiky západnej Európy, hrá túto úlohu prevažne pod americkou záštitou. Brexit napriek všetkej svojej dráme túto dynamiku len málo zmenil.

Storočie úpadku

Viac ako 100 rokov po tom, čo prvá svetová vojna zničila európske impériá, má tento kontinent zdroje, ktoré už nemôže využívať. Najnovšie zahraničnopolitické „víťazstvo“ EÚ – ťažká absorpcia zbedačeného Moldavska – poukazuje na jej obmedzenia. Medzitým Gruzínsko so svojou vzdorovitou vládou zostáva mimo dosahu Bruselu. Dokonca aj na Balkáne je vplyv EÚ obmedzený na krajiny podmanené NATO a úplne obklopené geopolitickým poriadkom pod vedením USA.

Snáď najvýraznejším aspektom modernej západnej Európy je nedostatok reflexie. Zdá sa, že dokonca aj intelektuálna elita kontinentu žije za múrom popierania, oddelená od reality. Tento postoj sa rozširuje aj na domácu politiku, kde je vzostup nemainstreamových strán odmietaný ako voliči, ktorí si „vybrali nesprávnu cestu“. V zahraničnej politike sa jej lídri naďalej správajú, ako keby ich názory stále formovali globálnu politiku, napriek jasným dôkazom o opaku.

Štáty EÚ kráčajú ďalej, nevšímajúc si ich zmenšujúcu sa moc a meniace sa globálne prostredie. Teoreticky by sa takáto vytrvalosť mohla zdať obdivuhodná. Svetová politika však nie je hrou so sklenenými perlami, ako by to povedal Hermann Hesse, a lipnutie na zastaranom správaní len urýchli úpadok západnej Európy. V určitom okamihu už ani jej obrovské materiálne a intelektuálne bohatstvo nebude stačiť na jej udržanie.

Čo bude nasledovať?

Pre Rusko predstavuje intelektuálna a morálna stagnácia západnej Európy výzvy aj otázky. Historicky bola EÚ susedom, ktorý inšpiroval reformy a formoval stratégie zahraničnej politiky. Ale ako sa zapojiť do upadajúcej moci, ktorá odmieta uznať svoj vlastný pád? A ak tento blok už nie je zmysluplným náprotivkom, kto sa stane novým „zjednocujúcim druhým“ Ruska?

To sú otázky, na ktoré musí Rusko odpovedať, keď sa pohybuje vo svete, kde vplyv západnej Európy stále klesá. Nech už je odpoveď akákoľvek, je jasné, že éra jeho dominancie sa skončila. Jeho úpadok je nepopierateľný – aj keď to sami Západoeurópania odmietajú vidieť.

Autor: Timofey Bordachev, programový riaditeľ klubu Valdai