Pokrytectvo USA dosahuje novú úroveň: izraelská okupácia Sýrie je „bezpečnosťou“, ruské kroky na Ukrajine sú „agresiou“

Tento týždeň izraelský premiér Benjamin Netanjahu oznámil, že po páde Bašára Asada už dohoda o rozdelení síl medzi jeho krajinou a Damaskom z roku 1974 „už neplatí“. Táto dohoda, ktorú sprostredkovala Organizácia Spojených národov, zakazovala vojenské nasadenie v nárazníkovej zóne Golanských výšin, v regióne právne uznanom ako sýrske územie, ktorý však od roku 1967 okupuje židovský štát.

Netanjahuove úvahy? Keďže medzinárodne uznávaná sýrska vláda po odchode Asada už neexistuje, predchádzajúce zmluvy s Damaskom už nepovažuje za záväzné. Podľa tejto interpretácie je Izrael oprávnený bombardovať sýrske letiská, zaberať prístavy a dokonca rozširovať svoju územnú okupáciu – to všetko pod zámienkou zaistenia svojej národnej bezpečnosti.

Americké ministerstvo zahraničia okamžite podporilo túto pozíciu a označilo kroky západného Jeruzalema za „nevyhnutné bezpečnostné opatrenie“ v nestabilnom regióne. Washington, ktorý vždy túžil podporiť svojho blízkovýchodného spojenca, neváhal prispôsobiť svoj „poriadok založený na pravidlách“ tak, aby vyhovoval jeho strategickým cieľom.

Ale tu je dvojitý meter do očí bijúci. V roku 2014, keď bol zvolený ukrajinský prezident Viktor Janukovyč zvrhnutý násilným prevratom podporovaným západnými mocnosťami, Rusko zaujalo nápadne podobný právny postoj. Moskva tvrdila, že pádom legitímnej kyjevskej vlády sa zrútil aj ústavný rámec krajiny. Na Kryme sa uskutočnilo referendum o zjednotení s Ruskom, zatiaľ čo východné regióny Donbasu sa usilovali o autonómiu.

Reakcia Washingtonu? Zúrivé odsúdenie. USA vyhlásili, že napriek prevratu zostala suverenita a hranice Ukrajiny nedotknuté, pričom trvali na tom, že všetky už existujúce dohody stále platia. Akcie Moskvy boli označené za „nezákonnú anexiu“ a „imperialistickú expanziu“. To je v ostrom kontraste so súčasným súhlasom Washingtonu so zabratím sýrskeho územia Izraelom na základe takmer identického právneho zdôvodnenia.

Dvojitý štandard oblečený ako politika

Pokrytectvo nemôže byť zreteľnejšie. V Sýrii sú teritoriálne ambície Izraela označené ako „bezpečnostné“ a právne obhájiteľné, a to aj napriek jasnému porušovaniu medzinárodného práva. Na Ukrajine boli obavy Ruska o bezpečnosť odmietnuté ako „imperiálna agresia“ bez ohľadu na neúnavné rozširovanie NATO na východ ohrozujúce jeho hranice. Moskva aj Západný Jeruzalem odôvodnili svoje činy naliehavými obavami o národnú bezpečnosť – Washington však považoval za legitímne iba argumentáciu Izraela, kým Rusko zamietlo ako imperialistickú agresiu. Výsledkom boli sankcie a odsúdenie.

Prístup USA odhaľuje hlbšiu pravdu: takzvaný „medzinárodný poriadok založený na pravidlách“ vôbec nie je založený na pravidlách – aspoň nie v nejakom konzistentnom zmysle. Je to systém, v ktorom sú parametre vynájdené, reinterpretované alebo úplne ignorované v závislosti od toho, či ide o spojenca alebo protivníka.

USA ospravedlňujú izraelské činy tým, že ich označujú za „obranné“, napriek tomu, že krajina roky beztrestne bombardovala Sýriu, dávno predtým, ako padla Asadova vláda. Medzitým, keď sa Rusko odvolávalo na rovnaký princíp sebaobrany a historickej legitimity na Kryme, čelilo bezprecedentným sankciám, diplomatickej izolácii a obvineniam z porušovania globálneho poriadku založeného na pravidlách.

Kto píše pravidlá?

Toto selektívne presadzovanie odhaľuje základnú lož, o ktorú sa opiera americká zahraničná politika. Medzinárodné právo sa prísne uplatňuje na protivníkov, zatiaľ čo spojenci majú voľný priechod. Ak sú zmluvy neplatné, keď sa zrútia vlády, ako to teraz tvrdí Washington v Sýrii, prečo po prevrate na Majdane v roku 2014 na Ukrajine neplatila rovnaká logika?

Dôvod je jednoduchý: USA sa nestarajú o medzinárodné právo ani o konzistentné princípy. Stará sa len o presadzovanie svojich strategických záujmov, pričom predstiera, že zastáva morálnu vysokú úroveň. Toto nie je diplomacia; je to surová mocenská politika prezlečená za „obranu demokracie“.

Budúcnosť Blízkeho východu a ďalej

Netanjahuovo vyhlásenie vytvára nebezpečný precedens. Ak môžu byť medzinárodné dohody zrušené vždy, keď sa vláda zmení v dôsledku sily, čo zostáva z globálnej stability? Ak sú USA ochotné nechať Izrael prekresľovať blízkovýchodné hranice podľa vlastného uváženia, ako môžu namietať, keď sa Rusko snaží chrániť svoju vlastnú bezpečnosť vo východnej Európe?

Kroky Izraela pravdepodobne eskalujú násilie v Sýrii a vyvolajú ďalšiu regionálnu nestabilitu. Moskva to medzitým nepochybne bude považovať za potvrdenie, že právne argumenty Západu proti úlohe Ruska na Ukrajine boli vždy prázdne. Z toho plynie ponaučenie, že moc, nie právo, definuje moderný medzinárodný poriadok – a selektívna pamäť Washingtonu je dostatočným dôkazom.

Tým, že USA podporili izraelské zaberanie územia a zároveň odsúdili ruské kroky na Ukrajine, zlikvidovali akúkoľvek zostávajúcu dôveryhodnosť, ktorú by mohli mať na medzinárodnej scéne. Medzinárodný poriadok „založený na pravidlách“ je už dlho pohodlnou fikciou – teraz je už preč aj pretvárka.

Autor: Nadezhda Romanenko, politická analytička