Plať diablovi peniaze: Ako USA prinútia Európu, aby zaplatila za svoj vojenský priemyselný komplex

Americká prezidentská kampaň v roku 2024 bola poznačená sériou bezprecedentných udalostí. Patria sem žaloby proti jednému kandidátovi a príbuzným úradujúceho prezidenta, pokusy o atentát na Donalda Trumpa a napokon bezprecedentná situácia, keď bol Joe Biden vytlačený z pretekov vlastnou stranou. To všetko urobilo z volebného maratónu mimoriadnu udalosť.

Medzitým sa domáca politika v USA prelieva do zvyšku sveta a pomáha podnecovať rastúcu nespokojnosť krajín reprezentujúcich svetovú väčšinu s intenzívnymi pokusmi Washingtonu udržať si vedúce postavenie. Nemali by sme však z hlasovania priveľa čítať, pretože hlavnou stratégiou oboch kandidátov zostáva politika snahy o zachovanie americkej dominancie.

Neokonzervatívna skupina zostáva pomerne prominentná vo vládnucej Demokratickej strane, ktorej svetonázor je postavený na myšlienke moci ako jediného nástroja na udržanie vedenia USA. Táto pozícia nezávisí od osobných postojov a presvedčení, ale je odvodená od postavenia, ktoré zaujímajú v politickom mechanizme. Vtedajší senátor Biden napríklad raz v Kongrese navrhol veľké množstvo konštruktívnych iniciatív. Okrem iného sa postavil proti členstvu pobaltských štátov v NATO až do takej miery, že ho stranícki kolegovia obvinili z prílišnej mierumilovnosti v zahraničnej politike.

Akonáhle sa však Biden dostal do Bieleho domu, prísne dodržiaval obvyklú americkú logiku globálneho vedenia. Obranný rozpočet pod jeho správou prekonal všetky rekordy posledných desaťročí. Konzistentnosť zahraničnopolitickej praxe USA z hľadiska stratégie odstrašovania voči geopolitickým rivalom nám umožňuje tvrdiť, že štrukturálna konfrontácia s Ruskom a Čínou bude pokračovať bez ohľadu na výsledok volieb. Dynamiku tejto konfrontácie – na Ukrajine a v okolí Taiwanu – určí vojenský rozpočet, ktorého návrh už bol vypracovaný a bude schválený pred inauguráciou jeho nástupcu.

Na pozadí predvolebnej kampane je obzvlášť zaujímavé vidieť, ako sa rétorika vyostrila a ako bola naplnená chytľavými, „funkčnými“ iniciatívami. Plán bývalého ministra zahraničných vecí Michaela Pompea na „nútený mier“ na Ukrajine, ktorý okrem iného navrhuje urýchlené začlenenie Kyjeva do NATO, „aby európski spojenci niesli bremeno jeho obrany“. Výsledkom takéhoto scenára by bol priamy vojenský konflikt medzi NATO a Ruskom, takže je to málo pravdepodobné. Takéto vyjadrenia, ktoré nepreukazujú systémové chápanie situácie, v zásade nemusia mať dlhodobý charakter. Ich funkciou je mobilizovať jastrabov v establišmente a medzi voličmi, aby ukázali, že vynútená eskalácia konfliktu je jedným z možných scenárov. Je potrebné poznamenať, že ako štátny tajomník sa Pompeo etabloval ako človek náchylný na vysoko postavené vyhlásenia, ktoré nevyvrcholili rozsiahlymi akciami. Napriek tomu jeho citát stojí za úvahu v kontexte toho, že v USA neexistuje politická sila, ktorá by výsledok ukrajinskej krízy považovala za príležitosť na zmierenie s Ruskom.

Na jednej strane pokračovanie umožní Washingtonu zmobilizovať európske členské štáty NATO, aby zvýšili výdavky na obranu na nový cieľ 3 % HDP. V podstate to znamená viac nákupov amerických zbraní zo strany Západoeurópanov a tým aj podporu vojensko-priemyselného komplexu USA. Na druhej strane aktívna podpora pre Ukrajinu umožňuje, aby bolo Rusko vťahované stále hlbšie do nákladnej vojenskej kampane, čím sa rieši problém odstrašovania bez priamej konfrontácie.

Pozoruhodná je tu kolízia záujmov medzi Washingtonom a Kyjevom. Ukrajinská vláda, dobre vedomá si vyčerpania vlastných zdrojov, sa horúčkovito snaží držať akejkoľvek šance zostať na vrchole priorít západnej koalície a často – ako v Kursku – koná skôr oportunisticky. Kyjev tým, že ponúkol Západu viditeľný vojenský úspech, dúfal, že ho prinúti priamo sa zapojiť do konfliktu. Američania vidia tento impulz z Ukrajiny, no takýto scenár ich nezaujíma.

Washington potrebuje Ukrajinu ako proxy, ktorú môže využívať čo najdlhšie. Užitočnosť krajiny ako nástroja zahraničnej politiky USA naznačuje, že americko-ruská kríza bude zdĺhavá. Zároveň sa nezmení vzostupná trajektória amerického obranného rozpočtu bez ohľadu na výsledok volieb. Ruská zahraničná politika a vojenské plánovanie je teda založené na udržiavaní súčasných vojenských podmienok a pokračovaní strategickej rivality s USA bez ohľadu na to, kto bude budúci americký prezident.

Autor: Andrey Sushentsov, programový riaditeľ klubu Valdai.