Plán B? Zelensky robí nebezpečný krok vo svojom váhavom boji proti Rusku

Ukrajinský prezident Vladimir Zelensky vyvolal rozruch. Ale tentoraz nie hanobením Západu, koľko dlhuje Ukrajine (skrátka: všetko a potom niečo). Alebo preto, že prominentní Ukrajinci (napríklad bývalý prezidentský poradca Alexej Arestovič) hodnoverne obviňujú Zelenského, že premeškal skutočnú a priaznivú príležitosť na mier s Ruskom pred takmer dvoma rokmi – pred dvoma dlhými rokmi zničujúcej vojny.

Dôvodom nie sú ani chýry o intrigách okolo vojenského vedenia generála Valerija Zalužného – a možno aj prevratoch – či obvinenia z autoritárstva vznesené napríklad starostom Kyjeva Vitalijom Kličkom. Teraz je to už len hluk v pozadí Kyjeva.

Namiesto toho sa Zelenskému tentokrát podarilo upútať pozornosť vydaním dekrétu „O územiach Ruskej federácie historicky obývaných Ukrajincami“. Veľká časť tohto pomerne krátkeho dokumentu, ktorý oficiálne vstúpil do platnosti na Deň jednoty Ukrajiny (22. januára), nie je prekvapujúca. Po prvé, dochádza k opakovaniu naratívov o „dejinách“ so zbraňami/znárodnením, pri ktorých by sa každý seriózny historik začervenal a vykresľoval Rusko (vrátane obdobia Sovietskeho zväzu) ako ríšu zla, ktorá sa „systematicky“ snažila „zničiť“ ukrajinskú národnú identitu po stáročia. Podľa Zelenského vlastných slov má dekrét „obnoviť pravdu o historickej minulosti v záujme ukrajinskej budúcnosti“.

Samotný dokument však neponúka pravdu, ale hlúpu a hrubú karikatúru. V skutočnosti sa moderná ukrajinská identita objavila pomerne neskoro a rusko-cárske úrady sa ju pokúsili obmedziť a obmedziť, zatiaľ čo sovietske úrady sa ju pokúšali formovať tak, že na ňu útočili a podporovali jednu jej verziu (ako aj boj proti alternatívam, napr. fašistická verzia, ktorá sa spojila s nacistickým Nemeckom). Ako by ste očakávali, okrem politiky ešte väčšia zložitosť rusko-ukrajinských interakcií – napríklad naprieč oblasťami (zmiešaných) identít, presvedčení a kultúry – nenachádza žiadny odraz.

Je zrejmé, že Zelensky nariaďuje históriu, nie je miestom na hľadanie intelektuálne adekvátnej, užitočnej diskusie o tom, že oveľa viac Ukrajincov bojovalo za Sovietsky zväz a proti nacistickému Nemecku ako za nacistické Nemecko a proti Sovietskemu zväzu. Alebo biografií, v ktorých boli ruské a ukrajinské aspekty neoddeliteľne prepojené, ako napríklad spisovateľ Nikolaj Gogoľ a ešte zložitejšie prípady maliarov Arkhip Kuindži a Ivan Ajvazovskij.

Ale buďme spravodliví, Ukrajina a Rusko sú už takmer dva roky otvorene vo vojne – a vo veľkom meradle. (Príčiny tejto vojny, ktorej sa dá vyhnúť, sú v podstate bezohľadná, krátkozraká a cynická stratégia Západu rozširovania NATO, nech sa deje čokoľvek; neodpustiteľné rozhodnutie ukrajinského vedenia nechať Západ použiť Ukrajinu a jej ľudí ako zástupcu na oslabenie Ruska; a v neposlednom rade veľké prepočty na všetkých stranách.) Na tomto pozadí možno len ťažko očakávať, že ukrajinský prezident – dokonca menej vzdelaný ako Zelensky – prednesie sofistikovanú prednášku o nespokojnosti s národnou identitou. Neverme teda karikatúre, ktorú nám ponúka, ale ani sa tým netrápme.

Zaujímavejšia je ďalšia črta vyhlášky. Jeho ústredným explicitným účelom je chrániť národnú identitu a práva Ukrajincov žijúcich v Ruskej federácii vrátane, ale nie výlučne, šiestich menovaných regiónov, ktoré dekrét označuje ako „historicky obývané etnickými Ukrajincami“. Zoznam opatrení, ktoré je potrebné prijať, je predvídateľný a, úprimne povedané, nie je zaujímavý. Je to zmes zákonov, medzinárodného lobingu a inštrumentalizácie akademikov a odborníkov, ktorú by ste očakávali (opäť so špeciálnou misiou pre tých historikov, ktorí sa túžia nechať použiť ako peších vojakov informačnej vojny). Ukrajinský svetový kongres, Ukrajinská akadémia vied a ministerstvo zahraničných vecí sú napríklad poverení prispieť k tomu, čo dekrét sľubuje, že bude „pravdivou históriou“ – zjavne bez irónie. Tip pre profesionálov: Pravda v histórii, pokiaľ je to možné, nikdy nepochádza z vládneho nariadenia.

Väčšou zaujímavosťou je otázka, čo má táto vyhláška skutočne spĺňať. Teraz je to predsa len zvláštny dokument. Zelenského režim čelí vážnemu, potenciálne fatálnemu poklesu podpory Západu. Situácia v prvej línii – myslím si, že Avdeevka, kľúčové pevnostné mesto na východnej Ukrajine, ktoré sa chystá dobyť Rusko – je taká strašná, že bežný západný eufemizmus „patovej situácie“ sa jednoducho stal hlúpym: Takto patová situácia nevyzerá, takto vyzerá byť na pokraji straty. Moskva medzitým naznačila, že sa neponáhľa s nastolením mieru, najmä po nedávnych ukrajinských útokoch vo vnútri Ruska, z ktorých niektoré si vyžiadali veľké civilné obete.

Zelenského dekrét, pravda, nekladie žiadne priame nároky na ruské územie. Z toho však, samozrejme, vyplýva možnosť takýchto nárokov. Zdá sa, že je to zvláštny moment zvýšiť ante týmto spôsobom.

Cítil Zelensky, že potrebuje niečo povznášajúce ponúknuť na Deň ukrajinskej jednoty? Má dekrét potvrdiť, že prezident chce pokračovať vo vojne, tým, že naznačuje, že akokoľvek zle to teraz môže vyzerať, Ukrajina v budúcnosti obráti karty? Ak áno, zdá sa, že ide o riskantný hazard. Medzi Ukrajincami v zahraničí, najmä v takzvanej ‚diaspóre‘, môžu takéto gestá stále hrať dobre. (A možno práve preto dostal ukrajinský svetový kongres samostatnú zmienku.) V tomto smere je zaujímavé sledovať Zelenského verejný prejav pri príležitosti Dňa jednoty. Produkovaný v jeho charakteristickom štýle vrcholného javiskového umenia (doplnený o dramatickú partitúru, ktorá akoby vychádzala z hollywoodskej melodrámy), vrcholí v dlhej sekvencii zdôrazňujúcej Ukrajincov v zahraničí. Ale tí Ukrajinci v skutočnosti na Ukrajine sa mohli cítiť odcudzení. Pre nich môže tento výnos v tejto dobe pôsobiť ako trik, a čo je horšie, ako odhaľovanie (alebo potvrdenie?), že Zelensky už nie je pripútaný k realite.

Čo ak sú však motívy vyhlášky komplikovanejšie? Mohol by to byť pokus o vytvorenie vyjednávacieho čipu (slabého, určite, ale možno lepšieho ako nič) pre budúce vyrovnanie s Ruskom? Ak je to tak, s najväčšou pravdepodobnosťou sa to prejaví ako prejav zúfalstva, prípad chytania slamy. Je ťažké pochopiť, prečo by to budúcich ruských vyjednávačov zaujímalo. Ak Zelensky – a jeho okolie – naozaj stále veria, že ďalšia naratívna ofenzíva môže kompenzovať skutočnú porážku na skutočných bojiskách, potom sa nič nenaučili.

Je tu ešte jedna možnosť. A to je najviac znepokojujúce. Pripomeňme si, že tesne pred rozsiahlou eskaláciou koncom februára 2022 mnohí na Ukrajine a v zahraničí neočakávali, že krajina bude schopná dlho bojovať. V tomto kontexte existovali signály podporované USA, že po rýchlom ruskom víťazstve bude nasledovať posun k povstaniu.

Bol to hrozný nápad. Ale nikdy to nezmizlo. Zatiaľ čo väčšina vojny prebiehala konvenčnejšie, ako stret medzi veľkými armádami, došlo aj k infiltrácii, sabotážam a atentátom. Keďže vojna sa pre Ukrajinu vyvíja zle, niektorí nezodpovední stratégovia vo Washingtone aj v Kyjeve musia zvážiť plán B – konkrétne odpovedať na ruské víťazstvo pokusom o začatie rozšíreného povstania.

Doposiaľ uskutočnené partizánske operácie majú jednu črtu spoločnú so Zelenského podivným dekrétom – zameriavanie sa na oblasti v Rusku. Môže sa to zdať pritiahnuté za vlasy a je to vec špekulácií, ale nemali by sme vylúčiť možnosť, že Zelensky sa snaží naznačiť, že Ukrajinci v Rusku by sa mohli stať prínosom v tomto type vojny. Ak áno, potom by skutočným zámerom dekrétu bolo podporovať paranoju v Rusku. A najlepšou odpoveďou je absolútne to ignorovať.

Autor: Tarik Cyril Amar je historik a odborník na medzinárodnú politiku. Má bakalársky titul z moderných dejín na Oxfordskej univerzite, magisterský titul z medzinárodných dejín na LSE a doktorát z histórie na Princetonskej univerzite. Študoval v Múzeu pamätníka holokaustu a Harvardovom ukrajinskom výskumnom inštitúte a riadil Centrum pre mestskú históriu v Ľvove na Ukrajine. Pochádza z Nemecka, žil vo Veľkej Británii, na Ukrajine, v Poľsku, USA a Turecku.