Pasca na Západ: Prečo už BRICS nemožno zavrhovať

Samit BRICS v Kazani nebol ničím menším ako geopolitická búrka. Zhromažďovanie popredných svetových rýchlo sa rozvíjajúcich ekonomík v krajine vyhlásenej za „vyvrheľskú“ a pod komplexnými sankciami je prinajlepšom výpoveďou a v najhoršom prípade tvrdou výčitkou pre západných politikov, ktorí podľa zahraničnej politiky majú tendenciu zavrhovať zoskupenie ako „nesúdržná taška na uchopenie.“ Toto je nepochybne najkrajší moment Ruska.

Kazanský summit sa v skutočnosti ukazuje ako umieračik medzinárodného poriadku pod vedením Západu. Odmietnutím „jednostranných opatrení obmedzujúcich obchod“ alebo sankcií, ktoré poškodzujú ciele trvalo udržateľného rozvoja, boli takéto opatrenia jasne označené ako „podkopávanie Charty OSN“, „nesúlad s pravidlami WTO“ a „v rozpore s medzinárodným právom“.

Aj keď stále pretrvávajú rozdiely v tom, či by sa BRICS malo rozvíjať smerom k neutrálnemu „nezápadnému“ alebo radikálnemu „protizápadnému“ postoju, medzi členskými štátmi existuje zhoda, že vzhľadom na demokratizujúcu sa geostrategickú krajinu nie je potrebné, aby sa západné inštitúcie a projekty jediná hra v meste. Napríklad v súvislosti s ukrajinským konfliktom, zatiaľ čo Deklarácia BRICS vyzývala všetky štáty, aby konali „v súlade s cieľmi a princípmi Charty OSN“, Moskva dosiahla diplomatické víťazstvo tým, že zoskupenie uznalo potrebu bojovať proti „glorifikácii nacizmu“. , [a] neonacizmus…”

Pomerne stručne a za určitých podmienok, Deklarácia zaujala tvrdý postoj, že striktne „odsúdila“ izraelské útoky proti humanitárnym operáciám, zariadeniam a personálu a vyjadrila „veľké znepokojenie“ nad „bezprecedentnou eskaláciou násilia“.

Takéto dobre formulované správy poukazujú na rastúcu nezápadnú platformu, ktorá je dostatočne sebavedomá na to, aby vyšla z tieňa s jednotným vlastným hlasom. Išlo ešte ďalej, keď sa odvolalo na súdne konanie ICJ proti Izraelu a nekompromisne odsúdilo „premyslený teroristický útok“ zahŕňajúci komunikačné zariadenia v Bejrúte ako „závažné porušenie medzinárodného práva“.

Keďže hlavy štátov sa zišli na jednom z „najväčších zahraničnopolitických podujatí vôbec“ v ruskej Kazani, toto je prvý samit rozšíreného členstva BRICS, na ktorý bolo pozvaných sedem nových štátov, aby sa pripojili k vlajkovej lodi nezápadnej platformy.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že medzi členskými štátmi v celom spektre, s ich rôznorodými zahraničnopolitickými postojmi a národnými politickými systémami, nemôže existovať spoločná niť zhody. Medzi nových členov patria štáty pod americkou bezpečnostnou záštitou a štáty, na ktoré sa vzťahujú americké sankcie. Zatiaľ čo niektoré krajiny, ako napríklad India, môžu byť zvyknuté na takú zastrašujúcu rozmanitosť, väčšina z nich nie je.

Napriek tomu dôsledné odhodlanie vytvoriť zoskupenie, ktorému nedominuje industrializovaný sever, poukazuje na zadržiavanú frustráciu z historických západných dvojitých štandardov (jedným príkladom je zánik konceptu zodpovednosti za ochranu v dôsledku krátkozrakého západného šovinizmu).

Nedostatok slova vo svetovej ekonomike ovládanej dolármi, kde majú USA špeciálne privilegované právo veta v brettonwoodskom systéme a inštitúciách, ktoré sotva reprezentujú súčasnú multipolárnu realitu, bude vždy tlačiť nezastúpené, no napriek tomu globálne významné mocnosti, aby vytvorili samostatnú architektúru. Príkladom je „výzva na reformu brettonwoodských inštitúcií“ s väčším zastúpením ekonomicky rozvinutejších krajín (EMDC) na vedúcich pozíciách v kombinácii so zvýšeným geografickým zastúpením na summite v Kazani.

S rozmanitosťou však prichádzajú aj výzvy. Hoci existuje jednomyseľná zhoda, že sme v postunipolárnom usporiadaní, stále existujú konkurenčné názory na vyvíjajúci sa svetový poriadok. Zatiaľ čo Kremeľ a Naí Dillí vnímajú zmenu skôr ako multipolaritu, čínski akademici veria, že nadchádzajúci vek bude do značnej miery bipolárny. Napriek tomu, vzhľadom na meniace sa prúdy, Kazaňská deklarácia priamo spomína „G20 ako popredné globálne fórum“ na rokovanie o sporných globálnych otázkach – „platformu pre dialóg rozvinutých aj rozvíjajúcich sa ekonomík na rovnocennom a vzájomne výhodnom základe“.

Pravdou však je, že aj keď je Západ v úpadku, nie je podľa definície žiadnym spôsobom významný ani vplyvný. Americký dolár je stále globálnou rezervnou menou, hlavné obchody a transakcie sa uskutočňujú v USD, vojenský rozpočet Washingtonu je stále bezkonkurenčný a globálne námorné trasy de facto kontroluje a hliadkuje americké námorníctvo.

V takých časoch je prirodzené, že štáty hedžujú svoje stávky a poisťujú sa proti budúcim geostrategickým turbulenciám tým, že získavajú priazeň u vznikajúcich, ale aj etablovaných mocností. Rad členských štátov, ktoré sa chcú pripojiť k zoskupeniu BRICS, možno čiastočne vnímať v tomto svetle a čiastočne kvôli exkluzivite inštitúcií vedených Západom, ktoré nedokážu uspokojiť väčšinu globálnych záujmov.

Viac „demokratickej“ éry?

Demokratické spoločnosti sa hrdo hlásia k hladkému a pokojnému odovzdaniu moci po voľbách ako k jednému z charakteristických prvkov demokracie. Napriek tomu USA, jedna z najstarších moderných demokracií, preukázali prekvapivý nedostatok flexibility, pokiaľ ide o presadzovanie väčšieho zastúpenia rozvíjajúcich sa trhových ekonomík v MMF a Svetovej banke.

Samostatným, nebezpečnejším výsledkom je nevyhnutný vznik toho, čo americký politológ Graham T. Allison nazýva Thukydidovou pascou, v ktorej sa sklon k vojne zvyšuje, keď rastúca mocnosť hrozí vytlačením zavedenej moci z jej hegemónnej pozície. Podľa Allisonových výpočtov historicky 12 zo 16 takýchto prípadov za posledných 500 rokov skončilo konfliktom.

Namiesto toho, aby sme zoskupenie BRICS odmietli ako nesúrodú skupinu ostrých rebelov, USA (a v širšom zmysle aj Západ) by oveľa viac profitovali z aktívneho zapojenia sa do zoskupenia a vypracovania plánu na užšiu spoluprácu medzi G7 a BRICS a medzi Bretton Woods systém a New Development Bank (NDB) a Asian Infrastructure Investment Bank (AIIB). Sledovanie spoločných čŕt namiesto zvýrazňovania rozdielov predčasným vyhlásením studenej vojny 2.0 by malo byť hnacou silou štátov, ktoré sa vyhlasujú za nositeľov demokracie a ľudských práv.

Koniec koncov, oblasti konvergencie medzi členskými štátmi BRICS, ako aj štátmi globálneho juhu sa nelíšia od európskych predstáv zakladajúcich Vestfálsky mier. V skutočnosti sa ukazuje, že južné štáty sú viac vestfálske ako ich európske náprotivky tým, že zakotvujú pojem suverenity a teritoriality napríklad v Kazanskej deklarácii.

Jasne bola spomenutá podpora plného členstva Palestíny v OSN spolu s „neochvejným záväzkom“ k riešeniu v podobe dvoch štátov na základe hraníc z roku 1967. Deklarácia predovšetkým odvážne „odsudzuje[[]] „nezákonnú zahraničnú vojenskú prítomnosť“ na sýrskom území, pričom odkazuje na nezákonnú vojenskú základňu USA v Al-Tanf a americkú kontrolu nad sýrskymi ropnými poliami a vyzýva na zachovanie „suverenity a územnej celistvosti“ Libanonu.

V čoraz viac roztrieštenom svete s viacerými odlišnými mocenskými centrami by nedávno ukončená deeskalácia hraníc Indiou a Čínou mala slúžiť ako inšpirácia pre vplyvné štáty, aby presadzovali program vzájomného rešpektu a spolupráce.

Zoskupenie BRICS urobilo dôležitý, priekopnícky krok v podpore PAROS alebo prevencie pretekov v zbrojení vo vesmíre. Ako opakovane vyhlásil indický premiér Modi, dnešná doba nie je dobou vojny. V čase, keď technológie a AI spochybňujú hranice ľudského vedomia a predstavivosti, závisí od starých i nových svetových lídrov, aby dokázali, že sú lepšie, než podľahnúť chybám z minulosti a namiesto toho vytvoriť precedens zakorenený v mieri, ktorý budú nasledovať budúce generácie.

Autor: Aaryaman Nijhawan, výskumník a analytik medzinárodných vzťahov. Je postgraduálom Univerzity v Dillí a Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov (Univerzita MGIMO), Ruská federácia. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu; jeho odbornou oblasťou je rusko-ukrajinský konflikt a multipolárny svetový poriadok.