Orbán je tým, čím mal byť Zelensky

Keď je váš enfant terrible tiež (takmer) jediný dospelý v miestnosti, potom niečo nie je v poriadku s vašou izbou. Pre „izbu“ si prečítajte EÚ – a Západ v širšom zmysle – a pre enfant terrible aj dospelého v miestnosti Viktor Orbán, premiér Maďarska, a tu to máte: najkratší možný opis toho, čo veľká brouhaha o jeho nedávnych cestách najprv do Kyjeva, potom Moskvy a Pekingu je naozaj všetko ok.

EÚ v skutočnosti nemá žiadnu politiku hodnú tohto mena, ktorá by sa v tejto chvíli zaoberala najnaliehavejšou otázkou v Európe, konkrétne ako ukončiť vojnu na Ukrajine a o ňu. Ako sám Orbán správne zdôraznil v rozhovore pre nemecký denník Die Welt, všetko, čo EÚ robí, je kopírovanie americkej „vojnovej politiky“. Inými slovami, Brusel, podobne ako Washington, vylúčil diplomaciu a kompromis na ukončenie vojny. Ak by sa USA a EÚ skutočne zapojili do skutočnej diplomacie, vojne by sa dalo predísť alebo by sa dala rýchlo ukončiť, na jar 2022. Orbán možno prikladá príliš veľkú váhu – a príliš dôveruje – jedinému západnému vodcovi, ale to je jeho väčší bod, keď tvrdí, že k veľkej vojne by nedošlo, keby Angela Merkelová bola stále vo funkcii nemeckej kancelárky.

V tomto kontexte EÚ, ktorá nie je alebo naozaj – antidiplomaciou, sa Orbán odvážil vyniknúť tým, že s veľkým efektom využíval sociálne siete, čo nahlas oznámil ako svoju „mierovú misiu“. Tento apel na verejnú mienku, samozrejme, ešte viac rozhneval jeho kritikov: Nielenže sa odvážil hovoriť s „autokratmi“ tam vonku, ale oslovil aj masy doma na Západe. Zahynúť „populizmus“! Napriek tomu je to medzi politikmi tradičný a legitímny krok, ktorý stojí za ich soľ: Predtým, ako sa v 2. svetovej vojne začal praktizovať umenie rádiového dosahu k dokonalosti v druhej svetovej vojne, nie je menším vodcom ako mladý Charles de Gaulle, vo svojom diele The Edge of meč“, uznal absolútnu potrebu „ovládať názor“, pretože „nič nie je možné“ bez tohto skutočného „panovníka“.

Orbánov „populizmus“ však tentoraz ani nie je hlavným problémom. Súvisí to skôr s tým, že zo svojej vlastnej iniciatívy urobil fóliu, na ktorej je priam očividne zjavný nedostatok predstavivosti, strnulosť a v neposlednom rade úplná podriadenosť mainstreamu EÚ. V EÚ sa teraz stáva „darebáckym“ robiť to, čo je nielen zrejmé, ale aj rozumné a naliehavo potrebné: snažiť sa aspoň o dialóg namiesto kamenovania. To sa zle odráža na EÚ.

Rovnako aj skutočnosť, že maďarský líder má vo zvyku realizmus, kde establišment EÚ preferuje fikcie udržiavané – agresívne presadzovanými – skupinovými myšlienkami. Orbán nemá čas na hlúpe myšlienky, že Rusko je hrozbou pre európske štáty v rámci NATO, poznamenáva – oprávnene –, že ruská politika je racionálna, a uznáva, že Rusko nemožno na Ukrajine poraziť. Toto všetko je pravda a v Bruseli je to tabu.

Na doplnenie svojho registra hriechov a heréz má maďarský premiér aj odvahu pestovať pamäť a zmysel pre históriu. V úvodníku Newsweeku práve pripomenul NATO dva podstatné fakty: že aliancia bola založená na obranné účely (ktorých sa mu veľmi nepodarilo držať) a že nedávny zvyk riešiť budúcu vojnu s „inou geopolitickou mocnosťou sveta“ centrá“, teda Rusko a Čína, keďže de facto nevyhnutné sa môže zmeniť na „sebanaplňujúce sa proroctvo“.

Keď ste štíhli na podstatu, spoliehajte sa namiesto toho na formality a ak je to potrebné, na legalizmus. Veľká časť reakcií elít EÚ na Orbánove iniciatívy nadobudla túto sebaodhaľujúcu formu. Len čo sa Orbán odvážil ísť do Moskvy, popredné kádre EÚ ako Josep Borrell, Ursula von der Leyenová a Charles Michel sa len ťažko mohli prestať prepadať odsudzovaním a pripomínaním, že maďarský vodca nehovorí za Európsku úniu, aj keď jeho krajina predsedá Rade EÚ. To je pravda, ale úprimne povedané, nezaujímavé. Čo je namiesto toho zaujímavé, je nutkavá potreba stále to hovoriť.

Teraz, po Orbánovej návšteve Číny, tento zvláštny, úzkostlivý, mierne komický a exorcistický rituál zaháňania najmenšieho podozrenia, že EÚ sa mohla takmer náhodou zapojiť do aktu diplomacie, dosahuje zvýšenú úroveň vysídlených kolektívov. Blok, ktorý nevie ani len pomenovať fakt, že jeho washingtonský „spojenec“ spáchal proti nemu vojnový akt a ekoterorizmus tým, že nechal odpáliť Nord Stream, teraz produkuje hlasy – niektoré z nich odvážne anonymné – požadujúce potrestanie Maďarska, napríklad skrátením svojho predsedníctva v Rade.

Vidíme tiež starostlivé analýzy toho, ako by sa Orbánove cesty dali vykladať ako v rozpore so zmluvami EÚ. Tu je kľúčovou myšlienkou obviniť ho nielen z toho, že porušuje nielen veľké, ak naozaj, skôr nepodložené a improvizované pravidlo „nehrajte sa s Rusmi“, ale ešte hlbšie povinnosti, ktoré majú všetky členské štáty k spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ a okrem toho k „všeobecnému princípu lojálnej spolupráce“.

A tu sme sa definitívne dostali do sféry sebazničujúcej irónie. Podstatou tohto pokusu ísť po Orbánovi – a Maďarsku – by bolo pripomenúť všetkým, že EÚ má vo svojich zmluvách naukladané odseky, ktoré, ak sa čítajú správnym (nesprávnym) spôsobom, masívne obmedzujú národnú suverenitu hlboko do oblasti zahraničná politika. Každý, kto je dosť hlúpy, aby sa pokúsil použiť tú palicu proti minulému majstrovi politického džuda a presvedčenému vyznávačovi suverenity, akým je Orbán, sa môže tiež hneď oklamať.

Ale aj tu sú v hre smutnejšie irónie. To, v čom Orbán školí nahnevanú elitu EÚ, je využívanie pákového efektu, ktorý pochádza z udržiavania skutočnej slobody konania; a že sloboda konania nevyplýva z veľkej vojenskej sily ani z masívnej populácie. Hoci sú maďarské sily moderné, zostáva krajinou s nie celkom 10 miliónmi obyvateľov. Tajomstvom Orbánovho manévrovacieho priestoru je skôr klasický nástroj pomerne slabých – balansovanie medzi väčšími mocnosťami tým, že spolupracuje so všetkými, ale predáva sa žiadnej z nich.

Je to ťažký čin, ale je to – a tu je smutná irónia – presne to, čo mal urobiť ukrajinský prezident Vladimir Zelensky. Zachovanie neutrality, formálne, ale aj de facto, by bolo pre Ukrajinu najlepšou šancou nielen vyhnúť sa vojne, ale aj ťažiť z jej náročnej, ale nie jedinečnej geopolitickej polohy – namiesto toho, aby bola zničená.

Je pravda, že Maďarsko a Ukrajina nie sú dokonalí partneri: Maďarsko má možnosť využiť nezávislosť od vnútra NATO a EÚ, ktorú Ukrajina nemá. Ale Kyjev si mohol vybojovať miesto v zásade podobné, keby, ako keby, na druhej strane: čo najbližšie k Moskve ako k Bruselu a Washingtonu, ale stále hráč s vlastnou váhou, záujmami a názormi, uľahčený aj udržiavaním kontaktov so Západom, rovnako ako Maďarsko s Ruskom a Čínou.

Ak mal niekto navyše mandát na vyskúšanie takejto stratégie, bol to Zelensky. Prvým krokom k tomu by bolo pokračovanie v Minsku II – už na mieste, keď nastúpil do úradu – a ukončenie konfliktu pred masívnou eskaláciou. Ukrajinský líder sa však rozhodol pre oveľa primitívnejší a predvídateľne mimoriadne riskantný prístup: prikloniť sa na jednu stranu k úplnému vylúčeniu druhej. Zelensky je, samozrejme na Orbána naštvaný. Ale z nesprávnych dôvodov: Tam, kde môže ukrajinský prezident vidieť spojenca Putina, by mal v národnom záujme uznať vynikajúceho odborníka na realistickú zahraničnú politiku, od ktorého sa mohol poučiť.

Autor: Tarik Cyril Amar je historik a odborník na medzinárodnú politiku. Má bakalársky titul z moderných dejín na Oxfordskej univerzite, magisterský titul z medzinárodných dejín na LSE a doktorát z histórie na Princetonskej univerzite. Študoval v Múzeu pamätníka holokaustu a Harvardovom ukrajinskom výskumnom inštitúte a riadil Centrum pre urbánnu históriu v Ľvove na Ukrajine. Pochádza z Nemecka, žil vo Veľkej Británii, na Ukrajine, v Poľsku, USA a Turecku.