Národ v bolesti: Ako politický idealizmus zničil Ukrajinu - Glenn Diesen

Politický realizmus je bežne a mylne vykresľovaný ako nemorálny, pretože jeho hlavným zameraním je nevyhnutná súťaž v oblasti bezpečnosti, a tak odmieta idealistické snahy prekročiť mocenskú politiku. Keďže štáty sa nedokážu odtrhnúť od bezpečnostnej konkurencie, morálka pre realistov znamená konať v súlade s logikou rovnováhy moci ako základu stability a mieru. Idealistické snahy rozísť sa s mocenskou politikou potom možno definovať ako nemorálne, pretože podkopávajú riadenie bezpečnostnej súťaže ako základu mieru. Ako povedal Raymond Aron v roku 1966: „Idealista, ktorý verí, že sa rozišiel s mocenskou politikou, zveličuje jej zločiny.

Suverénne právo Ukrajiny na vstup do NATO

Najpríťažlivejším a najnebezpečnejším idealistickým argumentom, ktorý zničil Ukrajinu, je, že má právo vstúpiť do akejkoľvek vojenskej aliancie, po ktorej túži. Je to veľmi príťažlivé vyhlásenie, ktoré môže ľahko získať podporu verejnosti, pretože potvrdzuje slobodu a suverenitu Ukrajiny a alternatívou je zdanlivo, že Rusko by malo mať možnosť diktovať ukrajinskú politiku.

Tvrdenie, že Ukrajine by malo byť umožnené vstúpiť do akejkoľvek vojenskej aliancie, je však idealistický argument, pretože sa odvoláva na to, aký by sme chceli svet, a nie na to, ako svet v skutočnosti funguje. Princíp, že mier je odvodený od rozširovania vojenských aliancií bez zohľadnenia bezpečnostných záujmov iných veľmocí, nikdy neexistoval. Štáty ako Ukrajina, ktoré hraničia s veľmocou, majú všetky dôvody na vyjadrenie legitímnych bezpečnostných obáv, ale pozvanie konkurenčnej veľmoci, akou sú USA, na svoje územie zintenzívňuje súťaž v oblasti bezpečnosti.

Je morálne trvať na tom, aký by mal byť svet, keď vojna je dôsledkom ignorovania toho, ako svet v skutočnosti funguje?

Alternatívou k rozširovaniu NATO je neprijať ruskú sféru vplyvu, ktorá označuje zónu výhradného vplyvu. Mier je odvodený od uznania sféry ruských záujmov, čo je oblasť, v ktorej musia byť ruské bezpečnostné záujmy uznané a začlenené a nie vylúčené. Nebývalo kontroverzné tvrdiť, že ruské bezpečnostné záujmy musia byť brané do úvahy pri operáciách na jeho hraniciach. To je dôvod, prečo mala Európa počas studenej vojny pás neutrálnych štátov ako nárazník medzi Východom a Západom, aby zmiernila súťaž v oblasti bezpečnosti.

Mexiko má veľa slobôd v medzinárodnom systéme, ale nemá slobodu pripojiť sa k vojenskej aliancii vedenej Čínou alebo hostiť čínske vojenské základne. Idealistický argument, že Mexiko si môže robiť, čo chce, znamená ignorovať obavy o bezpečnosť USA a výsledkom by bolo pravdepodobne zničenie Mexika Spojenými štátmi. Ak sa Škótsko odtrhne od Spojeného kráľovstva a potom sa pripojí k vojenskej aliancii vedenej Ruskom a bude hostiteľom ruských rakiet, budú Angličania stále presadzovať zásadu súhlasu?

Keď žijeme v realistickom svete a uznávame, že v záujme mieru je potrebné zmierniť súťaž v oblasti bezpečnosti, potom akceptujeme bezpečnostný systém založený na vzájomných obmedzeniach. Keď žijeme v idealistickom svete dobrých stavov proti zlým stavom, potom by sila dobra nemala byť obmedzená. Mier je potom zabezpečený, keď dobro porazí zlo, a kompromis je len zmierením. Idealisti, ktorí sa snažia prekročiť mocenskú politiku a vytvoriť priaznivejší svet, tak zisťujú, že zintenzívňujú súťaž v oblasti bezpečnosti a podnecujú vojny.

Morálka postaviť sa proti rozpínavosti NATO

Tvrdenie, že expanzionizmus NATO vyprovokoval ruskú inváziu, idealisti pravidelne odsudzujú ako nemorálne, pretože to údajne legitimizuje mocenskú politiku aj inváziu. Je objektívna realita nemorálna, ak je v rozpore s ideálnym svetom, v ktorom by sme chceli existovať?

Bývalý britský veľvyslanec v Rusku Roderic Lyne v roku 2020 varoval, že bolo „obrovskou chybou“ presadzovať členstvo Ukrajiny v NATO: „Ak chcete začať vojnu s Ruskom, je to najlepší spôsob, ako to urobiť. Angela Merkelová priznala, že Rusko by možnosť ukrajinského členstva v NATO interpretovalo ako „vyhlásenie vojny“. Riaditeľ CIA William Burns tiež varoval pred vtiahnutím Ukrajiny do NATO, keďže Rusko sa obáva obkľúčenia, a preto bude pod obrovským tlakom na použitie vojenskej sily: „Rusko by sa muselo rozhodnúť, či zasiahne; rozhodnutie, ktorému Rusko nechce čeliť.“ Poradca bývalého francúzskeho prezidenta Sarkozyho tvrdil, že americko-ukrajinská charta o strategickom partnerstve z novembra 2021 „presvedčila Rusko, že musí zaútočiť alebo byť napadnuté“. Nikto z vyššie uvedených ľudí sa nesnažil legitimizovať inváziu, skôr sa snažili vyhnúť vojne. Poslúchnutie ich varovania sa však odsudzuje ako udelenie práva veta Rusku, zatiaľ čo ignorovanie týchto varovaní sa vykresľuje ako zásadové a cnostné.

Keď veľmoci nemajú mäkké inštitucionálne veto, použijú tvrdé vojenské veto. Idealisti, ktorí trvajú na tom, že Rusko by nemalo mať právo veta na rozširovanie NATO, presadzovali politiku, ktorá predvídateľne viedla k strate územia, státisícom mŕtvych a zničeniu národa. Prečo sa idealisti prezentujú ako morálni a „proukrajinskí“? Prečo sú realisti, ktorí viac ako desať rokov varovali pred rozširovaním NATO, nemorálni a „protiukrajinskí“? Sú tieto označenia založené na teoretickom predpoklade idealistov?

NATO ako tretia strana?

Naznačovanie, že Ukrajina má suverénne právo vstúpiť do NATO, predstavuje vojenský blok ako pasívnu tretiu stranu, ktorá iba podporuje demokratické snahy Ukrajincov. Tento príbeh zanedbáva, že NATO nemalo povinnosť ponúknuť budúce členstvo Ukrajine. Západné krajiny totiž po studenej vojne podpísali s Moskvou niekoľko dohôd, ako napríklad Parížsku chartu pre novú Európu, aby spoločne vybudovali Európu bez deliacich čiar a založenú na nedeliteľnej bezpečnosti. NATO porušilo tieto dohody presadzovaním expanzie a odmietnutím poskytnúť Rusku bezpečnostné záruky na zmiernenie bezpečnostnej konkurencie. Ponukou budúceho členstva Ukrajine NATO presunulo tlak na Ukrajinu a konflikt NATO-Rusko sa stal konfliktom Rusko-Ukrajina. Rusko cítilo, že musí Ukrajine zabrániť, aby sa pripojila k vojenskému bloku a hostila na svojom území americkú armádu.

Podpora NATO pre právo Ukrajiny zvoliť si vlastnú zahraničnú politiku je tiež nečestná, keďže Ukrajina musela byť stiahnutá na obežnú dráhu vojenského bloku proti svojej vôli. Západná verejnosť je len zriedka informovaná, že každý prieskum verejnej mienky v rokoch 1991 až 2014 ukazuje, že len veľmi malá menšina Ukrajincov chcela vstúpiť do aliancie. NATO v správe z roku 2011 uznalo nezáujem ukrajinskej vlády a ľudu ako problém, ktorý treba prekonať: „Najväčšou výzvou pre vzťahy medzi Ukrajinou a NATO je vnímanie NATO medzi ukrajinským ľudom. Členstvo v NATO nie je v krajine široko podporované, pričom niektoré prieskumy naznačujú, že podpora verejnosti je nižšia ako 20 %.

Riešením bolo presadiť „demokratickú revolúciu“ v roku 2014, ktorá zvrhla demokraticky zvolenú vládu Ukrajiny v rozpore s jej ústavou a bez väčšinovej podpory Ukrajincov. Uniknutý telefonát Nulandovej-Pyatt odhalil, že USA plánujú zmenu režimu vrátane toho, kto by mal byť v poprevratovej vláde, kto musel zostať mimo a ako legitimizovať prevrat. Po prevrate USA otvorene presadzovali svoj rušivý vplyv na novú vládu, ktorú dosadili v Kyjeve. Generálny prokurátor Ukrajiny Viktor Shokin sa sťažoval, že od roku 2014 je „najšokujúcejšia vec, že ​​všetky vymenovania [vlády] boli vykonané po dohode so Spojenými štátmi“ a Washington „veril, že Ukrajina je ich lénom“. Konflikt s Ruskom by bol vyrobený tak, aby vytvoril dopyt po NATO.

Aké boli prvé rozhodnutia novej vlády, ktoré vybral Washington? Prvý dekrét nového parlamentu zrušil možnosť ukrajinských regiónov označovať ruštinu ako úradný druhý jazyk. New York Times uvádza, že v prvý deň po prevrate nový ukrajinský šéf špiónov zavolal CIA a MI6, aby vytvorili partnerstvo pre tajné operácie proti Rusku, ktoré nakoniec vyústili do 12 tajných základní CIA pozdĺž ruských hraníc. Konflikt sa zintenzívnil, keď Rusko zareagovalo dobytím Krymu a podporou povstania v Donbase a NATO sabotovalo mierovú dohodu z Minska, za implementáciu ktorej hlasovala drvivá väčšina Ukrajincov. Zachovanie a zintenzívnenie konfliktu poskytlo Washingtonu závislého ukrajinského zástupcu, ktorý mohol byť použitý proti Rusku. Ten istý článok New York Times spomenutý vyššie tiež odhalil, že skrytá vojna proti Rusku po prevrate bola hlavným dôvodom ruskej invázie:

„Ku koncu roka 2021 podľa vysokého európskeho predstaviteľa pán Putin zvažoval, či spustiť svoju inváziu v plnom rozsahu, keď sa stretol so šéfom jednej z hlavných ruských špionážnych služieb, ktorý mu povedal, že CIA spolu s Britská MI6 kontrolovala Ukrajinu a premieňala ju na predmostie operácií proti Moskve.

Nemorálnosť mieru verzus morálka vojny?

Po ruskej „nevyprovokovanej“ invázii na Ukrajinu idealisti trvajú na tom, že Ukrajina sa musí stať členom NATO hneď, ako sa vojna skončí. Má to byť príťažlivé a morálne vyhlásenie, ktoré má zaistiť, že Ukrajina bude chránená a takáto tragédia sa nebude opakovať.

Čo však komunikuje Rusku? Akékoľvek územie, ktoré Rusko nedobylo, padne do rúk NATO, ktoré potom môže byť použité ako frontová línia proti Rusku. Hrozba rozšírenia NATO podnecuje Rusko, aby obsadilo čo najviac územia a zabezpečilo, že to, čo zostane, je hlboko nefunkčný zadný štát. Jediná vec, ktorá môže Ukrajine priniesť mier a ukončiť masaker, je obnoviť jej neutralitu, no idealisti to odsudzujú ako hlboko nemorálne, a teda neprijateľné. Raymond Aron zopakuje: „Idealista, ktorý verí, že sa rozišiel s mocenskou politikou, zveličuje jej zločiny.“