Lídri EÚ zabudli na niečo dôležité

Rachel Marsden je publicistka, politická stratégka a hostiteľka nezávisle vyrábaných talkshow vo francúzštine a angličtine. Jej webovú stránku nájdete na rachelmarsden.com

Bruselskí vládcovia a rôzni lídri EÚ, ktorí sa striedajú na pódiu Valného zhromaždenia OSN a bijú do západných vojnových bubnov proti Rusku – to všetko v záujme „mieru“, zanedbávajú zistenie, čo vlastne priemerný Európan chce.

Na rozdiel od túžob ich vodcov je priemerný Európan ochotný vzdať sa len toľko „pre Ukrajinu“ – nech už to znamená čokoľvek, keďže je celkom zrejmé, že obyvatelia Ukrajiny nemajú úžitok zo súčasného stavu večného konfliktu EÚ a USA.

Jedna vec je pre priemerného občana EÚ dostať sa za vznešené hodnoty, vyslovené z výšky nad každodennými bojmi, ak ich to nič nestojí. Prinajmenšom keď sú vody kalné občania si nedokážu ľahko spojiť bodky zo svojej peňaženky s neúnavnými výdavkami svojich vodcov. Predaj tohto zdanlivo nekonečného konfliktu na Ukrajine, notoricky skorumpovanej krajine, ako obrana „demokracie“ funguje len dovtedy, kým to nebude znamenať výber medzi platením vlastných účtov a zaplatením všetkých bianko šekov vystavených Kyjevu.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron vo svojom prejave v OSN tento týždeň povedal o krajinách, ktoré stoja za ukrajinským konfliktom, že „tí, ktorí dnes mlčia, slúžia – či už proti svojej vôli alebo tajne s určitou spoluúčasťou – veci nového imperializmu“. Macron potom na rovinu povedal „pocitu nespravodlivosti“, ktorý pociťujú tí, ktorí doplácajú na rastúce ceny potravín, energie a inflácie. Odkaz je jasný: Priemerný občan musí tolerovať tieto požiadavky, ktoré mu vnucujú západné elity, pretože je to morálny imperatív. Títo občania to už počuli, s obmedzeniami Covid a nariadeniami o zmene klímy. Teraz je to uzavretý kruh a stanovuje limity na vykurovanie a chladenie domácností, ale tentoraz „pre Ukrajinu“.

Niet divu, že Macron sa snaží potrestať globálny Juh, ktorý sa z veľkej časti odhlásil zo súčasného fiaska a odmietol sa podieľať na západných sankciách voči Rusku. Národy Juhu v skutočnosti robia to, čo považujú za najlepšie pre ich vlastných občanov, na rozdiel od EÚ. Ich prístup pravdepodobne prispeje k väčšej prosperite ich vlastných krajín a ľudí, čo hrozí, že si to Európania všimnú, keďže ich účty sa hromadia a každodenný život sa stáva čoraz viac zdaneným. Je teda celkom logické, že Macron a jeho kolegovia – lídri EÚ by chceli, aby boli všetci na tej istej potápajúcej sa lodi. Už len preto, že je ťažké tvrdiť, že Ukrajina je svetový problém, ktorý si vyžaduje viac imperializmu prezlečeného za globálne riadenie pod vedením Západu, keď sa do toho nehrne veľká časť sveta.

Počas návštevy Mexico City tento týždeň sa nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier tiež pokúsil poraziť mexického prezidenta Andresa Manuela Lopeza Obradora, aby sa vzdal svojej pozície a odmietol uvaliť sankcie na Rusko. Pre Nemecko musí byť zlý pohľad na to, že Mexiko, ktoré sa držalo mimo sporov, je teraz v pozícii ponúknuť Nemecku spoluprácu v oblasti plynu (aj keď ešte niekoľko rokov nebude prúdiť), pričom Nemecko čelí deindustrializácii.

Nemecký kancelár Olaf Scholz medzitým vyjadril svoje rozhorčenie nad tým, že Turecko, ktoré je členom NATO, sa plánuje vymaniť zo západnej zvieracej kazajky a pripojiť sa k Šanghajskej organizácii pre spoluprácu vedenú Ruskom a Čínou, čo by mu účinne umožnilo diverzifikovať svoje záujmy smerom od Západu, a tým znížiť jeho vystavenie akémukoľvek tlaku. „Som veľmi podráždený týmto vývojom,“ povedal Scholz. „Nakoniec je však dôležité dohodnúť sa na tom, čo nás vedie k tomu, aby bolo jasné, že ruská vojna proti Ukrajine nemusí byť úspešná.“ Inými slovami: „Nepáči sa mi to. Ale čo už – pokiaľ neopustíte potápajúcu sa loď našej západnej ideológie.“

Scholz by sa mal viac zaujímať o priemerných Nemcov, ktorí sú podráždení, že nie je taký záujem o zaistenie vlastnej energetickej bezpečnosti svojej krajiny, ako skôr o trhavé kroky na prerušenie ich vlastných dodávok. Španielsky premiér Pedro Sánchez tento týždeň na okraj zhromaždenia OSN tiež pracoval s rétorikou EÚ na zhadzovanie viny, keď novinárom povedal, že ruský prezident Vladimir Putin používa energiu ako „vojnový nástroj“ proti Európe. V skutočnosti sú to európske elity, ktorých politika voči Rusku zaviazala svojich občanov k zákonu, a teraz zúfalo potrebujú, aby Európania uverili, že je to Putinova chyba. Ak však nárast populizmu v nedávnych voľbách v celom bloku naznačuje, vzrastá nevôľa voči establišmentu EÚ. Ak budú naďalej ignorovať vôľu ľudu, potom by sa nemali čudovať, keď sa ukáže, že ide o ich vlastné politické nebezpečenstvo.