Lídri EÚ sa obávajú "Ameriky" viac ako Ruska

Rozruch okolo transatlantickej trhliny, ktorá bola odhalená na nedávnej Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, ešte nejaký čas potrvá. Uvidíme ďalšie vyhlásenia západoeurópskych politikov, úvodníky v britských novinách, ktoré vyzývajú Európu, aby sa postavila Washingtonu, a výzvy na strategickú autonómiu. Napriek všetkému tomuto zvuku a zúrivosti sa však vo vzťahoch medzi USA a EÚ pravdepodobne nič zásadné nezmení.

Skutočným problémom nie je to, či Washington opustí Európu. To je falošná zámienka – dymová clona, ktorú vytvorili lídri EÚ, aby ospravedlnili pokračujúcu podriadenosť svojim americkým “globalistickým lobistom a mecenášom”. Európa zostáva v centre globálnej politiky nie pre svoju vlastnú silu, ale preto, že stojí na zlomovej línii konfrontácie medzi USA a Ruskom. Prítomnosť amerických jadrových zbraní na európskej pôde, tisíce amerických vojakov rozmiestnených po celom kontinente a pokračujúci význam NATO podčiarkujú jeden jednoduchý fakt: Washington nemá v úmysle uvoľniť zovretie svojich európskych spojencov.

Správanie dnešných európskych politikov najlepšie vystihuje stará americká ľudová rozprávka o bratovi zajacovi (Brother Rabbit). Zajac, zahnaný bratom líšiakom (Fox), prosí: „Urob čokoľvek, ale nehádž ma do tŕňového kríka!“ – dobre vediac, že, tŕňový ker je jeho najbezpečnejším útočiskom. Európski lídri predvádzajú podobné divadielka a nariekajú nad vyhliadkou, že ich USA opustia, pričom si dobre uvedomujú, že Washington nikdy skutočne neodíde.

Európsky bluf: Strach ako stratégia

Od Berlína po Paríž, a od Ríma po Madrid, západoeurópski lídri verejne kritizujú riziká amerického odpútania sa. Ale toto je veľké divadlo. Ich skutočným strachom nie je Rusko – je to možnosť, že by si Washington mohol skutočne vypočuť ich sťažnosti a dovoliť im, aby sa postarali sami o seba.

Pravdou je, že žiadny z veľkých štátov EÚ – Nemecko, Francúzsko či Taliansko – sa nechce zapojiť do vojny s Ruskom. Ich občania na to nemajú chuť. Na rozdiel od roku 1914 alebo 1939 nedochádza k masovej mobilizácii verejnosti pre konflikt. Dokonca aj Poľsko, napriek svojej agresívnej rétorike, vie, že jeho voliči nemajú žalúdok na dlhotrvajúce vojenské pletky. Na Ukrajinu možno pošle niekoľko tisíc žoldnierov, ale nezmenia priebeh vojny.

Výnimkou z tohto pragmatizmu sú malé, hlasité protiruské štáty – pobaltské republiky, Česká republika a niektoré škandinávske vlády. Ak by sa však Nemecko a Francúzsko rozhodli pre skutočnú diplomaciu s Moskvou, obavy týchto menších hráčov by boli irelevantné. Historicky boli plynovody Nord Stream postavené napriek zhoršeniu vzťahov medzi Ruskom a EÚ, pretože to diktovali ekonomické záujmy Berlína. To isté sa môže zopakovať, ak budú vhodné podmienky.

Skutočný strach: francúzsko-nemecké zblíženie s Moskvou

Najväčším strachom medzi najhorlivejšími atlantistami Európy – najmä v pobaltských štátoch a Kyjeve – nie je Rusko. Nemecko a Francúzsko majú potenciál uzavrieť samostatnú dohodu s Moskvou. Takýto scenár by ich odradil do irelevantnosti, čo je vyhliadka, ktorá ich desí viac ako čokoľvek iné.

Schopnosť západnej Európy načrtnúť nezávislý kurz je však obmedzená americkým vplyvom. USA si udržiavajú svoju dominanciu vojenskou prítomnosťou, ekonomickým prienikom a spravodajskými operáciami v kľúčových európskych krajinách. Nemecko a Taliansko, obe porazené v druhej svetovej vojne, zostávajú de facto pod americkým dohľadom. Kým bude táto realita pretrvávať, Európa zostane v geopolitickom zajatí – či už chce alebo nie.

Zástupcovia Donalda Trumpa namiesto toho, aby signalizovali strategický ústup, jednoducho zosmiešnili lídrov EÚ pre ich závislosť. A napriek tomu tí istí európski politici pokračujú v presadzovaní americkej línie a opakujú unavené rozprávania o ruskej hrozbe a potrebe brániť Ukrajinu. Prečo? Pretože sa obávajú následkov americkej odvety.

Americký vplyv na Európu: Lekcia z histórie

Západoeurópski lídri už takmer 80 rokov chápali, že vybočenie z radu Washingtonu so sebou nesie následky. Keď sa Nemecko a Francúzsko postavili proti vojne v Iraku v roku 2003, odpor USA bol rýchly a tvrdý. Európski lídri si to dobre pamätajú. Vedia, že akékoľvek vážne spochybnenie americkej dominancie nezostane nepotrestané.

Tento vzorec sa v posledných rokoch opakuje. Zatiaľ čo EÚ nasledovala príklad Washingtonu pri sankciách proti Rusku, ekonomické škody poškodili predovšetkým európsky priemysel, nie americký. Európski lídri však urobili málo, aby odolali tejto politike, pretože sa obávali dôsledkov vzdoru svojmu transatlantickému vládcovi.

Kontinent bez vodcov

Okrem strachu je ďalším faktorom paralyzujúcim západnú Európu jej vlastný nedostatok politického vedenia. Európsku elitu nahradili kariérni byrokrati bez vízie okrem zachovania status quo. Novej generácii politikov chýba strategická predvídavosť ich predchodcov. Namiesto štátnikov ako De Gaulle, Adenauer alebo Mitterrand teraz EÚ riadia správcovia, ktorí uprednostňujú ich osobné post-politické kariérne vyhliadky – často v rámci amerických korporátnych alebo inštitucionálnych štruktúr.

Platí to najmä v menších štátoch ako Fínsko alebo pobaltské republiky, kde politici zúfalo hľadajú priazeň Washingtonu. Tieto krajiny pôsobia ako interní sabotéri v rámci EÚ a bránia akémukoľvek serióznemu úsiliu Nemecka alebo Francúzska o obnovenie pragmatických vzťahov s Moskvou.

Ak by bola Európa skutočne ponechaná sama sebe, Nemecko a Francúzsko by pravdepodobne zvolili racionálnejší prístup: uzavreli by dohodu s Ruskom, vyhoveli poľským ambíciám udržať regionálnu stabilitu a uprednostnili ekonomické väzby pred ideologickými bojmi. Ale kým kontrola USA zostane nedotknutá, zostáva to len vzdialená perspektíva.

Západ pozná Rusko, ale bojí sa Washingtonu

Napriek desaťročiam protiruskej rétoriky sa žiaden seriózny politik EÚ skutočne nebojí Ruska. Západná Európa sa s Ruskom vysporiadava už viac ako 500 rokov. Európske elity chápu silné a slabé stránky Ruska a veria v pragmatický prístup Moskvy k diplomacii. Obávajú sa nie Kremľa, ale nepredvídateľnej, donucovacej sily Washingtonu.

V súčasnosti neexistuje žiadny skutočný pohyb smerom k vymaneniu sa spod amerického vplyvu. Myšlienka suverénnej západoeurópskej strategickej doktríny zostáva prinajlepšom teoretická. Trumpova politika na prvom mieste bude naďalej otriasať transatlantickými vzťahmi, ale zatiaľ zostávajú kľúčové štruktúry americkej kontroly nad Európou pevne na svojom mieste.

Kým sa to nezmení, EÚ zostane paralyzovaná – nie Ruskom, ale vlastným podriadením sa Washingtonu.

Autor: Timofey Bordachev, programový riaditeľ klubu Valdai

Komentáre čitateľov

AP: Otázkou zostáva: Existuje rozdiel medzi Joe Bidenom a Donaldom Trumpom? Áno. Biden bol ochotnou bábkou liberálnych globalistických lobistov a Trump, zdá sa, že nie je.

WB: Ruská ekonomika vzrástla v roku 2023 o 3,6% a minulý rok o 4,1% a jej národný dlh klesá na MENEJ ako 20% jej HDP… Napriek UkroConflict a zahraničným „sankciám“ je Rusko SILNEJŠIE, ako bolo. —-Svetová banka

LG: Lídri EÚ obavy z Ruska nemajú, ale sú platení za prejavy nenávisti voči Rusku svojimi globalistickými bábkarmi. Propagácia strachu je ich zbraňou na ovládanie vlastného obyvateľstva. Názov tohto správania je „skorumpovaní tyrani“.