"Kritická rasová teória" je zákernejšia, než si dokonca väčšina pravičiarov uvedomuje

DEFINÍCIA: Čo je “kritická rasová teória”?

Kritická rasová teória alebo “Critical Race Theory (CR)” je liberálny akademický a právny rámec, ktorý označuje, že systémový rasizmus je súčasťou americkej spoločnosti – od vzdelávania a bývania po zamestnanie a zdravotnú starostlivosť. Kritická rasová teória uznáva, že rasizmus je viac než len výsledkom individuálnej zaujatosti a predsudkov. Je to v podstate akademická odpoveď na mylnú predstavu, že americká spoločnosť a inštitúcie sú „farboslepé“.

Táto teória je vysoko protichodná a dnes je spochybňovaná americkým republikánskym politickým establishmentom pod vedením Donalda Trumpa a väčšinou americkej verejnosti.

~ * ~

V nedávnom príspevku pravicový sociálny komentátor a bývalý akademik Matt Goodwin oznámil, že „práve odhalil, ako bola Britská psychologická spoločnosť (BPS) zaujatá ‚antirasistickými rasistami‘.

Tento príspevok je posledným zo série, v ktorej Goodwin odhaľuje, že rôzne inštitúcie v Spojenom kráľovstve (vrátane BBC a NHS) boli „plne zaujaté radikálnymi, ak nie extrémnymi ideológiami“.

Niekto by sa mohol zamyslieť nad pojmom „radikálny“ – ale ak Goodwin hovorí, že najmocnejším inštitúciám v Británii dominujú prebudené postmoderné ideológie, možno s ním ľahko súhlasiť.

Goodwinov najnovší príspevok – citovaním mnohých výrečných pasáží z publikácií BPS – nepochybne ukazuje, že BPS vo veľkom prijala postmodernú ideológiu známu ako „kritická rasová teória“.

Zdá sa, že Goodwin je šokovaný svojím objavom – ale nikoho, kto sa zaujíma o vývoj ideológie kritickej rasovej teórie nie je zákernejšia, ako je profesionálna inštitúcia BPS, ktorá je týmto objavom infikovaná.

Pochod rôznych postmoderných ideológií cez univerzity a iné inštitúcie na Západe sa začal koncom 60. rokov v Spojených štátoch a odvtedy exponenciálne zosilnel – a literatúra analyzujúca tento fenomén (akademická aj populárna) je obrovská.

Bolo by prekvapivejšie, keby Goodwin zistil, že BPS neprijíma a nepropaguje ideológiu kritickej rasovej teórie.

Tým sa však Goodwinova zjavná naivita nekončí. Namiesto toho, aby sa zaoberal kritickou analýzou fenoménu ktorý objavil, zostáva spokojný s vyvodením banálneho záveru, že teória kritickej rasovej ideologie je „rasistická“ a že tí, ktorí ju dodržiavajú sú „rasisti“ – bez toho, aby definoval ktorýkoľvek z týchto termínov.

Týmto spôsobom si Goodwin osvojil presne ten istý spôsob intelektuálnej dišputácie, ktorý praktizujú postmoderní ideológovia, ktorých (správne) kritizuje a odsudzuje. Samotný Goodwin bol bezpochyby označený za „rasistu“ týmito istými prebudenými intelektuálmi.

Goodwin, rovnako ako jeho intelektuálni oponenti, je spokojný s tým, že dospel k tomuto čisto súdnemu záveru, ktorý mu umožňuje morálne odsúdiť proponentov a prívržencov tejto teórie.

Zdá sa, že Goodwin si neuvedomuje, že táto forma morálnej kritiky ad hominem je presne taká istá, ako tá, ktorú do nevoľnosti zapájajú údajne „radikálni ideológovia“, ktorých odsudzovaním Goodwin strávil najväčšiu časť svojej kariéry.

Treba tiež poukázať na ďalšiu chybu v jeho analýze, ktorá robí jeho závery prinajlepšom povrchnými – podobne ako mnohí pravicoví kritici západných spoločností sa mylne domnieva, že postmoderné ideológie (ako kritická rasová teória) sú „radikálne“ alebo „ľavicové“ ideológie.

Samozrejme, nie je to tak.

Tieto ideológie – zahŕňajú katastrofickú zmenu klímy, politiku diverzity, #MeToo feminizmus a transgender práva, ako aj kritickú rasovú teóriu – sú v skutočnosti hlboko konzervatívne, najmä pokiaľ ide o ich ekonomické a politické účinky.

Tieto ideológie sa objavili v 70. rokoch 20. storočia a odvtedy prevládli vo väčšine západných spoločností – aj keď v súčasnosti na ne čoraz viac útočia populistické politické hnutia. Predstavujú ideologické prostriedky, pomocou ktorých si novovzniknuté globálne elity – ktoré teraz fakticky vládnu väčšine západných národov – udržiavajú svoju ekonomickú a kultúrnu dominanciu.

Vidieť tieto ideológie ako „radikálne“ alebo „ľavicové“ – v tom zmysle, že ich vyznávajú skupiny v rámci spoločnosti, ktoré sa snažia zásadne spochybniť existujúci ekonomický poriadok – znamená ich úplné nepochopenie.

V skutočnosti, akonáhle je niektorá z týchto ideológií prijatá, je absolútne nemožné urobiť skutočne radikálnu kritiku (v tradičnom ľavicovom zmysle) akéhokoľvek aspektu súčasných západných spoločností.

Aj letmý pohľad na skupiny v spoločnosti, ktoré horlivo prijímajú tieto ideológie – vrátane akademickej obce, veľkých korporácií, súdnictva, verejnej správy a väčšiny centristických politikov – presvedčivo dokazuje ich hlboko konzervatívny význam.

Dá sa vážne naznačiť, že niektorá z týchto skupín chce radikálne narušiť súčasný globálny ekonomický poriadok, z ktorého každá z nich tak nehanebne a lakomo profituje z finančného a statusového hľadiska?

Goodwinova vlastná analýza elitnej koalície záujmových skupín, ktoré sa zubami nechtami postavili proti Brexitu, jasne ukazuje, že hnutie Remainer sa snažilo zachovať existujúci globálny ekonomický poriadok, a nie ho prevrátiť.

V kultúrnom zmysle je pravda, že postmoderné ideológie sa zdajú byť „radikálne“.

Vráťme sa k Goodwinovej analýze. Správne poukazuje na to, že teória kritickej rasovej teórie je intelektuálne nekoherentná, ahistorická a úplne neobhájiteľná z racionálnych dôvodov – ako prakticky všetky postmodernistické ideológie. Správne tiež upozorňuje na jej neototalitné tendencie.

Nepýta sa však, prečo je to tak alebo ako mohla taká zjavne iracionálna ideológia získať prevahu práve v tých inštitúciách – univerzitách a profesionálnych orgánoch ako BPS – ktoré boli až do 70. rokov domovom práve tých elitistickych ideológií devätnásteho storočia, ktoré si Goodwin nostalgicky želá vzkriesiť.

Goodwinov opis zhubných účinkov teórie kritickej rasovej teórie na psychologickú profesiu je obdivuhodný. Po prečítaní pasáží vyňatých z publikácií BPS uvedených v jeho príspevku sa možno len pýtať, ako môže psychológia vôbec nejakým zmysluplným spôsobom postupovať v rámci ideologickej sťahovacej kazajky intelektuálne neplodnej doktríny, akou je kritická rasová teória.

Goodwin naivne verí, že morálne odsúdenie – „BPS úplne stratilo smer“ – a nabádanie budú dostatočné na to, aby vyhnali kritickú rasovú teóriu s brečtanom pokrytých hál BPS. Preto nalieha na „elitnú triedu…, aby uprednostnila objektívne poznanie, pravdu a rozum pred všetkými týmito ideologickými dogmami a rasizmom“.

Nielenže je to filozoficky nenáročné – ale myslieť si, že takéto dominantné iracionálne ideológie, keď sú inštitucionalizované, môžu byť vytlačené racionálnym argumentom a/alebo morálnym nabádaním, je jednoducho hlúpe.

Nielenže bude „elitná trieda“, ktorá ovláda BPS zaobchádzať s Goodwinovou kritikou s opovrhnutím – bude mať šťastie, ak sa ho nebudú snažiť „zrušiť“.

Goodwin tiež ignoruje komplexnú kritiku modernej psychológie (predtým, než bola infikovaná postmodernými ideológiami, ako je kritická rasová teória), ktorú “odobrili” historici ako Christopher Lasch a iní od 80. rokov 20. storočia.

Moderná psychológia bola intelektuálne a morálne zhýralá dávno predtým, ako bola infikovaná kritickou rasovou teóriou. Vzkriesenie už umierajúcej a skompromitovanej profesie je len ťažko realizovateľným riešením problému, na ktorý upozornil Goodwin.

Goodwin si tiež neuvedomuje, že jediným spôsobom, ako môžu byť postmoderné ideológie vykorenené, je mimoriadne úsilie politickej vôle.

Mainstreamové politické strany na Západe – či už konzervatívne alebo liberálne – však nie sú schopné o takomto projekte ani len uvažovať, a preto sú sami zosobášení práve s týmito ideológiami a elitnými ekonomickými záujmami, ktoré chránia.

Zaujímavé však je, že Donald Trump nedávno spustil takýto program eradikácie v súvislosti s afirmatívnou akciou, DEI a ideológiou transrodových práv v rámci americkej verejnej služby, armády a iných amerických inštitúcií.

Tieto ideológie sú však také dominantné – práve preto, že ide o ideológie súčasnej vládnucej triedy –, že zostáva otvorenou otázkou, či sa Trumpovi podarí vyhnať ich z inštitúcií, ktoré tak dôkladne infikovali.

Keď Goodwin upozornil na dominanciu kritickej rasovej teórie v rámci BPS, poukázal na vážny problém – ale obmedzenia jeho svetonázoru mu bránia predložiť presvedčivú analýzu tejto témy.

Zostáva napísať komplexnú analýzu škodlivého účinku kritickej rasovej teórie na prax psychológie vo Veľkej Británii.

Rovnako aj širšia kritika samotnej teórie kritickej rasy.

Autor: Graham Hryce, austrálsky novinár a bývalý mediálny právnik, ktorého práce boli publikované v The Australian, Sydney Morning Herald, Age, Sunday Mail, The Spectator and Quadrant.