"Jesť" bohatých nie je dobrý nápad – MissesInstitute, Rakúsko

Napríklad výskum Suáreza Serrata a Zidara – „Kto má prospech zo štátnych znížení daní z príjmu právnických osôb?“ – odhaľuje, že zníženie podnikových daní podporuje expanziu podnikania, čo vedie k vytváraniu pracovných miest a zlepšeniu miestnych ekonomík. Podobne Gordon a Young v inom dokumente zdôrazňujú, že efektívne daňové systémy, vrátane nižších firemných sadzieb, sú nevyhnutné pre udržanie dlhodobého ekonomického rastu. Protrhové politiky nie sú ani zďaleka samoúčelné, ale základom pre podporu prostredia, v ktorom môžu podniky a v širšom zmysle aj pracovníci a spotrebitelia prosperovať.

Napriek tomu kritici kritizujú prorastovú daňovú politiku za uprednostňovanie „bohatých ľudí“ na základe toho, že neplatia svoj „spravodlivý podiel“ na daniach, no dôkazy naznačujú opak. V rokoch 2001 až 2020 sa podiel federálnej dane z príjmu platenej najbohatšími Američanmi zvýšil z 33,2 percenta na 42,3 percenta, zatiaľ čo spodných 50 percent daňových poplatníkov zaznamenalo pokles zo 4,9 percenta na 2,3 percenta. Okrem toho má spodných 20 percent zarábajúcich ľudí záporné daňové sadzby – dostávajú viac vládnych dávok, ako platia na daniach. Táto dynamika podčiarkuje neúmernú úlohu, ktorú bohatí jednotlivci zohrávajú pri financovaní verejných služieb, čím spochybňujú naratív, že využívajú systém. Bez ich príspevkov by sa vlády snažili udržať programy zamerané na podporu chudobnejších Američanov.

Ďalším populárnym príbehom je, že bohatí jednotlivci sú parazitickými hľadačmi rent, ktorí získavajú hodnotu bez toho, aby prispeli k ekonomike. Avšak v Spojených štátoch – kde len asi 1 percento miliardárov možno označiť za kamarátskych kapitalistov – nie je toto zobrazenie ani zďaleka presné. Najbohatší jednotlivci vytvárajú bohatstvo prostredníctvom inovácií a podnikania a obohacujú spotrebiteľov poskytovaním tovarov a služieb. Okrem toho, na rozdiel od stereotypov nečinnosti, bohatší Američania majú tendenciu pracovať dlhšie ako ich chudobnejší kolegovia, čo odráža posun od kultúry aristokratov 18. storočia zameranej na voľný čas k kultúre, kde práca sprostredkúva sociálne postavenie.

V skutočnosti sa problém vzostupného triedenia neobmedzuje len na Spojené štáty, ale je evidentný aj v iných krajinách, ako je napríklad Jamajka. V tomto kontexte verejný diskurz často odhaľuje výraznú nekonzistentnosť v postojoch k politikám, ktoré sú prospešné pre rôzne sociálno-ekonomické skupiny. Napríklad National Housing Trust (NHT) – finančná inštitúcia financovaná povinnými príspevkami od jamajských pracovníkov – nedávno ponúkla grant vo výške 3,5 milióna dolárov výlučne ľuďom s nízkymi príjmami. Táto politika bola široko oslavovaná, aj keď NHT nie je charitatívna organizácia, ale finančný subjekt, ktorý má slúžiť všetkým prispievateľom rovnako.

Porovnajte to s kritikou namierenou proti rozhodnutiu jamajskej vlády odstrániť všeobecnú spotrebnú daň (GCT) z elektriny. Kritici tvrdili, že toto opatrenie neúmerne prospelo bohatším domácnostiam a malým podnikom, keďže mnohí rezidenční zákazníci za elektrinu neplatí GCT. Tieto protichodné reakcie poukazujú na znepokojujúci dvojaký meter: tlieska sa politikám uprednostňujúcim chudobných, zatiaľ čo tie, ktoré zmierňujú záťaž pre bohatšie skupiny, sa odsudzujú. Ak je cieľom vládnej politiky zmierniť ekonomické ťažkosti, takéto úsilie by malo byť skôr inkluzívne ako selektívne zacielenie na konkrétne skupiny.

Okrem toho, zatiaľ čo protrhové politiky sú často kritizované za údajné uprednostňovanie bohatých, sociálne programy sú chválené za podporu chudobných. Tieto programy však majú značné obmedzenia. Výskum Alexandra Bartíka a spoluautorov dokazuje, že hoci hotovostné prevody podporujú okamžitú spotrebu, nedokážu zlepšiť dlhodobé vyhliadky príjemcov. Iné analýzy ukazujú, že znižujú účasť na trhu práce a nemajú výrazný vplyv na investície do ľudského kapitálu. Tieto zistenia poukazujú na riziko vytvorenia závislosti a nie posilnenia postavenia, čím sa zachováva samotná chudoba, ktorú majú tieto programy zmierniť. Tento prístup poháňaný ľútosťou zatemňuje úlohu, ktorú môžu jednotlivci zohrávať pri úniku z chudoby, a podkopáva dôstojnosť osobného úspechu. Účinné stratégie boja proti chudobe by sa mali zamerať skôr na podporu sebestačnosti ako na udržiavanie závislosti.

Všadeprítomný vzostupný triedizmus, ktorý vedie k kritike politiky voľného trhu, nielenže skresľuje príspevky bohatých, ale tiež udržiava škodlivé stereotypy. Vlády musia navrhovať politiky, ktoré podporujú ekonomický rast bez diskriminácie akejkoľvek skupiny, či už bohatých alebo chudobných. Riešenie kamarátskeho kapitalizmu a nehospodárnych programov sociálneho zabezpečenia by malo ísť ruka v ruke so zabezpečením spravodlivosti vo verejnej politike.

Odbúraním triednych predsudkov môžu spoločnosti podporiť spravodlivejšie ekonomické prostredie, z ktorého budú mať prospech všetci. Pozornosť by sa mala presunúť z hanobenia úspechu k vytváraniu príležitostí, ktoré umožnia jednotlivcom na všetkých úrovniach príjmov prosperovať.