Je Zelensky hotový a na dne? Nový titulný príbeh časopisu Time naznačuje zmenu amerického postoja k ukrajinskému lídrovi
Herec, z ktorého sa stal politik, sa cíti sklamaný tými istými západnými mocnosťami, ktoré mu už takmer dva roky nafukujú ego.
Nedávny dlhý článok v časopise Time Magazine sa prezentuje ako hlboký ponor do sveta a stavu mysle ukrajinského prezidenta Vladimíra Zelenského. V skutočnosti je to bekhendový, ničivý útok.
Čitatelia sa dozvedia, že Zelensky má pocit, že je, a čo je horšie, že je medzinárodne sklamaný, že blízki spolupracovníci o ňom nielen pochybujú, ale hovoria o tom aj zahraničným novinárom, že šmrnc jeho herca vystriedal zadumaný hnev a že jeho odmietnutie fakty tvárou v tvár blokujú akékoľvek pokusy čo i len pomyslieť na vyjednanú cestu von z katastrofickej vojny. Životne dôležitá podpora USA rýchlo klesá. Prijatie počas nedávnej Zelenského návštevy vo Washingtone bolo mrazivé, pričom sa s opätovným naliehaním otvára najmä problém večnej a ochromujúcej korupcie na Ukrajine. Medzitým vojenskí dôstojníci doma dostávajú prezidentské príkazy tak odtrhnuté od reality, že sa ich ani nemôžu pokúsiť vykonať.
Skrátka, vidíme osamelého vodcu, ktorý sa nezmieri s tým, že prehráva, a je pripravený obetovať ešte viac zo svojej krajiny a ľudí svojej tvrdohlavosti. Psychologicky je Zelenského popretie reality pochopiteľné (aj keď nie odpustiteľné). Nesie veľkú časť zodpovednosti za extrémnu, jednostrannú závislosť Ukrajiny od Západu. Je pravda, že iní prispeli k tomuto fiasku zástupnej vojny na Ukrajine USA, NATO a EÚ. Ale v Kyjeve je najviac vinný Zelensky, pretože mal agentúru na zabránenie alebo ukončenie tohto národného debaklu.
Mohol dodržať jeden jasný volebný sľub, ktorý dal (pred dosiahnutím historického drvivého víťazstva v roku 2019): uzavrieť mier kompromisom s Doneckou a Luganskou ľudovou republikou, ktoré boli v tom čase oddelenými oblasťami Ukrajiny. Mierovú dohodu z Minsku 2 z roku 2015 mohol brať vážne namiesto toho, aby ju systematicky sabotoval (s podporou Západu). Mohol opustiť predstavu o vstupe do NATO, najmä keď aliancia pod vedením Washingtonu živí jeho krajinu práve toľko falošnej nádeje, pre ktorú môže zomrieť, ale neponúkla ani konkrétnu perspektívu členstva. Na tohtoročnom samite vo Vilniuse s ponižujúcimi prázdnymi sľubmi sa to opäť ukázalo. Zelensky mohol prestať počúvať Západ, keď Západ zarazil ruskú iniciatívu z konca roku 2021 vyhnúť sa vojne veľkolepou dohodou. Mohol odmietnuť poslušnosť, keď USA nariadili Ukrajine, aby sa vzdala rýchleho mieru na jar 2022. Nič z vyššie uvedeného by nebolo jednoduché ani bez rizika. Ale ak to chcete mať ľahké, nekandidujte na prezidenta. Alebo rezignovať.
Dokonca aj teraz môže Zelensky kedykoľvek zdvihnúť telefón a zavolať, ak nie ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, tak napríklad brazílskemu Lulovi da Silvovi, aby požiadal o skutočné sprostredkovanie na začatie zásadných rozhovorov. Naozaj by bolo jeho povinnosťou konečne prekonať svoje nafúknuté ego a slúžiť svojej krajine, namiesto Západu.
S toľkými dobrými dôvodmi na zlé svedomie sa Zelensky možno nikdy nezmení. Osobné zlyhanie, ktoré by musel uznať, je príliš hrozné. Namiesto toho neustále opakuje narcistickú mantru, že na Ukrajine (čítaj na ňom) závisí osud celého sveta a že ak Ukrajina nevyhrá, vojna by sa mohla stať globálnou. Dokonca aj keď je vojna oficiálne prehraná, môže pokojne stráviť svoje zostávajúce dni v exile obviňovaním iných a spriadaním legiend. Skutočne, článok Time ukazuje, že už začal, pričom sám seba – a iba seba – označil za najpravdivejšieho veriaceho v ukrajinské víťazstvo a obviňuje Západ, že ho sklamal. V smutne odhaľujúcej metafore opisuje, že jeho publikum mimo Ukrajiny stráca záujem o to, čo vníma ako šou, ktorá má za sebou už príliš veľa sezón.
Nemôžeme vedieť, čo presne stojí za zničením postavy Time, ktorú používal na oslavu kultu osobnosti. Dve veci sú však zrejmé: Tón, ako aj posolstvo sa radikálne zmenili a čas nie je sám. Zelenského dni ako miláčika Západu, prípitku z Hollywoodu, stelesnenia vymysleného hybridného hrdinu vymysleného v štýle Jurského parku z génov Che Guevaru a Winstona Churchilla, sa skončili.
Dôvod tohto posunu je tiež jasný: Zástupná vojna zlyháva a navyše, Washington teraz uprednostňuje pomoc Izraelu pri genocídnom útoku na Palestínčanov a možno aj rozpútaní väčšej vojny na Blízkom východe. Zelensky sa dokonca priznáva k tomu, čo je v skutočnosti formou „izraelskej závisti“. Pre človeka, ktorý veril, že sa môže naučiť od obľúbeného amerického klientskeho štátu, ako vybudovať militarizovanú, vysoko nacionalistickú a de facto autoritatívnu spoločnosť, to musí byť tiež trpké, ak si to zaslúži.
Stručne povedané, Time takedown môže byť znakom toho, že USA pripravujú pôdu na postup proti Zelenskému. Podobne ako iní zastupujúci vodcovia pred ním, ako napríklad bývalý americký „zázračný muž“ v (južnom) Vietname, Ngo Dinh Diem, aj ukrajinský prezident sa môže ocitnúť postrádateľný a zaobíde sa bez toho, či už viac-menej otvoreným vojenským prevratom, zmanipulovaným voľby (alebo ich následky), alebo iné prostriedky.
Čo však do značnej miery uniklo pozornosti Západu, sú ukrajinské reakcie na článok Time. Rezonovalo to v médiách aj medzi politickou elitou. Tajomník mocnej Rady pre národnú bezpečnosť a obranu Alexej Danilov tento článok nepresvedčivo odmietol ako fakticky zavádzajúci, pričom vyzval bezpečnostné služby, aby identifikovali, ktorí k nemu prispeli. Takáto kontrola poškodenia nie je žiadnym prekvapením.
Na sociálnych sieťach na Ukrajine sa objavujú hlasy, ktoré obviňujú Rusko. Politický komentátor Kostiantin Matvienko napríklad špekuluje, že článok Time je dôkazom úmyslu oponentov Západu (ktorých nazýva americkým neokonom, „os zla“) zložiť Zelenského z kolíka, pretože oni, Matvienko chce veriť, báť sa jeho morálnej autority. Matvienko neprezrádza, ako dostali čas splniť svoju ponuku. Akokoľvek je táto reakcia bizarná, ilustruje, prinajmenšom u niektorých ukrajinských intelektuálov, pretrvávajúci nafúknutý obraz Zelenského – a s ním aj medzinárodného vplyvu Ukrajiny. Národná sebadôležitosť nie je v žiadnom prípade výlučne ukrajinskou záležitosťou. Ale v prípade Ukrajiny takéto ilúzie sťažujú ukončenie vojny.
Ukrajinskí pozorovatelia zároveň zaznamenávajú zmenu tónu, ktorú signalizuje Čas. Pre jedného novinára bol Zelenského starý obraz kúzelníka tarotu, karta spojená s mocnými trikmi a schopnosťou usmerňovať kozmické sily, zatiaľ čo teraz sa javí ako postava pustovníka, osamelá a stiahnutá. Jeho „mesianizmus“ vystriedal „strach zo spoločnosti“. Nech je to akokoľvek fantazijné, snímky sú zarážajúce: pre niektorých Ukrajincov má ikonoklazmus Time zmysel.
Príkladov by sa dalo násobiť. Nevyhnutne zostanú aj neoficiálne. Ale tu je kľúčový bod: Ak by sa útok Time na Zelenského odohral pred rokom, Ukrajina by sa aspoň zdalo, že by ho jednotne odmietla s rozhorčením. To však teraz neplatí. Pochybnosti a frustrácia rastú nielen v zahraničí, ale aj doma.
Bolo by nesprávne robiť unáhlené závery. Ak sa teraz USA skutočne snažia oslabiť Zelenského, aký je účel tohto manévru? Hroziť a urobiť ho poddajným? Nahradiť ho vodcom, ktorý prijme kompromisný mier, aby sa Washington mohol sústrediť na Blízky východ a Áziu (a zároveň nechať Ukrajinu a EÚ v neporiadku)? Alebo aby sa vojna mohla ďalej viesť pod iným vedením?
Ak sa Zelensky cíti sužovaný a nahnevaný, odráža to najmä rastúcu depresiu a možno paranoju politika, ktorý sa obáva následkov svojich neúspechov? Alebo prejavuje opodstatnený pocit skutočného nebezpečenstva, zvnútra aj od svojich „spojencov“ v zahraničí?
Isté je len to, že bývalý plagátový chlapec veľkého boja za „západné hodnoty“ stratil svoju auru. Pre Zelenského, v ktorého vzostupe a vláde hralo riadenie imidžu aj podľa súčasných štandardov nadrozmernú úlohu, je to samo o sebe zlá správa.
Autor: Tarik Cyril Amar, historik z Nemecka pôsobiaci na Koç University v Istanbule, o Rusku, Ukrajine a východnej Európe. Specializuje sa na dejiny druhej svetovej vojny, vznik, priebeh a dosledky studenej vojny a politiku istitutov pamäti narodov.
LINK: Michail Podoljak – Ja nie idiot, ja som moderný európsky génius.
