Francúzsko stratilo Afriku. Macron to jednoducho nemôže prijať

V rozsiahlom rozhovore minulý víkend, ktorý odvysielala veľká časť Francúzska, bola vhodne prilepená k futbalovému zápasu Paríž Saint Germain verzus Olympique Marseille, prezident Emmanuel Macron dostal otázku o jeho nedávnom zlom rozchode. Bol až príliš šťastný, že mohol vyliať všetky svoje pocity o vzťahu, akoby sa skôr rozprával s Oprah Winfrey ako s moderátormi televíznych novín.

Povedal, že Francúzsko ukončuje vojenskú spoluprácu s Nigerom a repatriuje francúzskeho veľvyslanca do Niamey a približne 1500 vojakov. Je načase, keďže ho vyhodili už pred mesiacom a Niger sa vyhrážal, že francúzsky stan dostane z trávnika.

Vojenská prítomnosť Francúzska v niektorých z jeho bývalých afrických kolónií, vrátane Nigeru, bola zameraná na boj proti terorizmu, povedal a dodal, že bez prítomnosti Francúzska by sa „väčšina týchto krajín už stala obeťou teritoriálnych kalifátov a džihádistov“.

Naozaj, chvalabohu za Francúzsko, ktorého protiteroristická misia bola takým obrovským úspechom, že vlastné mierové operácie OSN v máji 2023 odporučili Bezpečnostnej rade, že „nebezpečnosť v trojhraničnej oblasti Burkina Faso, Mali a Niger naďalej rastie. “ „Búrliví džihádisti šíria chaos a biedu v Saheli“, titulok v The Economist čítal v apríli, zatiaľ čo Wilsonovo centrum v tom istom mesiaci oznámilo, že „Sahel má teraz na svedomí 43 % celosvetových úmrtí súvisiacich s terorizmom“. To všetko sa odohrávalo priamo pod nosom Francúzska.

Skôr než Macronov návrh, že Francúzsko pomohlo zabrániť tomu, aby sa tieto národy stali kalifátmi, v skutočnosti existujú silnejšie dôkazy, ktoré naznačujú, že presne týmto smerom sa uberali pod francúzskym dohľadom. Ak Macron hovorí o Boko Haram, potom riešením nebolo napadnúť a destabilizovať Líbyu, pretože Boko Haram odvtedy ťaží z ukoristených líbyjských zbraní a v roku 2016 predstavitelia Washingtonu varovali pred tým, že bojovníci Boko Haram sa pripájajú k ISIS v Líbyi. To je dva roky po tom, čo Francúzsko začalo operáciu Barkhane, ktorej cieľom je bojovať proti islamistickým povstalcom v Saheli. Robilo sa veľa dobrého. Francúzi museli zavádzať rovnakú značku modernej francúzskej disciplíny, ktorá vedie k tomu, že deti vo Francúzsku pravidelne riešia nejaký problém a rozbíjajú mestá.

Buď je Macron chytený v ilúzii, alebo si myslí, že Francúzi a Afričania sú – alebo že sú prinajmenšom dosť bezradní na to, aby si mysleli, že v týchto krajinách sa veci hľadali až dovtedy, kým Paríž neposlali baliť. Ak by to tak bolo – ak by sa životy miestnych obyvateľov skutočne zlepšovali – kde sú potom masy v uliciach protestujúce proti stiahnutiu Francúzska?

Macron tiež opatrne zdôraznil, že Francúzsko je tam len na príkaz týchto krajín. Čo keby sa však odvážili povedať „nie“, najmä v dôsledku mrazivého účinku intervencie NATO pod vedením Francúzska a štátneho prevratu v Líbyi, ktorý viedol k smrti jej vodcu Muammara Kaddáfího v roku 2011? Keď tieto frankofónne africké národy slúžia ako parížske sklady všetkého od kritického uránu, ktorý poháňa ich jadrové elektrárne, až po čierne zlato, ktoré poháňa francúzsky priemysel, niet divu, že vedúci predstavitelia týchto krajín sú až doteraz príliš ústretoví voči týmto Francúzske záujmy – aby sa neocitli ako „Kaddáfí“.

Ale už so zmenami vo vedení týchto krajín sa francúzska tlač a zástupcovia priemyslu aktívne zamýšľali nad osudom francúzskych spoločností v Saheli. Paríž si dlho udržiaval dostatočnú kontrolu na to, aby aspoň udržal tok zdrojov. Ale ak by sa Francúzsko niekedy zaujímalo o miestnych obyvateľov nad rámec toho, už by to ukázalo.

Ale Macron sa pri otáčaní nezastavil. „Nie sme zodpovední za politický život týchto krajín,“ povedal. V takom prípade, prečo sa Francúzsko neustále snaží diktovať africkým národom, s kým by mali alebo nemali byť partnermi, a najnovšie na ne tlačí, aby sa vzdali Ruska a Číny?

A prečo Macron počas letnej návštevy Kamerunu presadzoval, aby sa africké krajiny, ktoré nemali záujem hrať hru Západu na protiruské sankcie, postavili na stranu ukrajinského konfliktu, ak veril, že zostane mimo afrického politického života? A ak je Francúzsko tak ďaleko od vnútorných záležitostí Afriky, prečo Burkina Faso len pred pár dňami obvinila Paríž z blokovania vojenských dodávok do vnútrozemskej krajiny, keď má bojovať proti rovnakým povstaniam, o ktorých Paríž tvrdí, že tam bol, aby pomohol? quash?

Alebo prečo sa Macron vo februári pokúsil prepracovať svoju africkú stratégiu tým, že premenoval francúzske vojenské základne na „akadémie“ a nechal európsky tím spolupracovať s hráčmi „občianskej spoločnosti“ v Afrike? Nič nehovorí o nezasahovaní ako financovanie mimovládnych organizácií v zahraničí.

„Nie sme tam preto, aby sme sa zúčastnili na štátnom prevrate alebo aby sme zasahovali,“ povedal Macron. To môže byť pravda, keď sa Paris páči pánovi, ktorý má na starosti, a chce, aby tam zostal a chránil francúzske záujmy. V opačnom prípade je to tlak na francúzskych kamarátov z ECOWAS (Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov), aby urobili protipuč, ako sa zdá, že Macron navrhol počas prejavu francúzskym veľvyslancom. „Ak sa ECOWAS vzdá [nigerijského] prezidenta Bazouma, myslím si, že všetci prezidenti regiónu si viac-menej uvedomujú osud, ktorý im bude vyhradený,“ vyhlásil Macron ako prezident krajiny, ktorá doslova zvrhla afrických lídrov minulosť.

Macron nemal nič povedať o úlohe parížskych spojencov z Washingtonu, ktorí trénovali vodcov nigérijského prevratu v krajine aj v USA a ktorých jednotky nielenže zostali v Nigeri, ale podľa neho obnovili spravodajské a prieskumné misie Pentagonu začiatkom tohto mesiaca.

Zatiaľ čo Macron vrie v Rusku za to, že nahradilo Francúzsko, ako sa zmieruje s tým, že Moskva „nenahradila“ aj Washington? Obviní teraz Moskvu a Washington z tajnej dohody? Možno tieto africké krajiny ešte presne neprišli na to, čo chcú a s kým, hoci Burkina Faso, Mali a Niger sa už spojili pre svoje vlastné protiteroristické misie v pakte o vzájomnej obrane. Aj to sa ‚obviňuje‘ Rusko. V každom prípade, držať sa rovnakého narušeného vzťahu s Paris zjavne nefungovalo.

A vyzerá to tak, že Macron, ktorý bol vyhodený, je chytený niekde medzi fázou odmietnutia a prijatia smútku.

Autor: Rachel Marsden je publicistka, politická stratégka a hostiteľka nezávisle vyrábaných talkshow vo francúzštine a angličtine.