Fjodor Lukyanov: 20 rokov po tom, čo Bush vyhlásil „misia splnená“, je jasné, že Irak bol cintorínom amerických ambícií

Pred dvadsiatimi rokmi, v máji 2003, pristál vtedajší americký prezident George W. Bush na palube lietadlovej lode Abraham Lincoln v Perzskom zálive a vyhlásil „misia splnená“. Texasan oznámil oslobodenie Iraku a koniec aktívneho boja, v skutočnosti vojenské víťazstvo.

To bola technicky pravda. Bagdad bol pod americkou kontrolou, a hoci iracký prezident Saddám Husajn utiekol, o šesť mesiacov neskôr bude zajatý. V skutočnosti invázia Washingtonu a jeho koalície zničila irackú štátnosť, viedla ku krvavej občianskej vojne, rozpadu krajiny, dramatickému posunu v rovnováhe síl v regióne (mimochodom, nie v prospech Američanov). ) a bola hlavnou príčinou série prevratov, ktoré zachvátili Blízky východ v rokoch 2000 a 2010.

O vojne v Iraku už bolo povedané veľa a nebudeme to opakovať. Jednoducho si všimneme, že to teraz obhajujú len tí najtvrdohlavejší neokonzervatívci, ktorí ospravedlňujú účelnosť akcie pod tým, o čom je dnes dobre známe, že to bola falošná zámienka. Aj ich podobne zmýšľajúci, no menej radikálni priaznivci priznávajú, že zásah bol neúspešný a zbytočný. Napriek tomu je väčšina iniciátorov kampane – samotný bývalý prezident Bush, jeho najbližší kruh Dick Cheney, Paul Wolfowitz a Richard Perle – pohodlne na dôchodku a Donald Rumsfeld opustil tento svet pred dvoma rokmi bez akýchkoľvek následkov.

Pri spätnom pohľade na vtedajšie udalosti je dôležité posúdiť úlohu invázie v moderných dejinách. Irak bol vyvrcholením úsilia USA presadiť úplnú a neohrozenú hegemóniu. Nech už boli motívy rozhodnutia ísť do vojny akékoľvek (a pohybovali sa od úplne žoldnierskych až po osobné a dogmaticky idealistické), politické výhody sa nedali utajiť. Udalosti z 11. septembra 2001, keď Ameriku napadol zvláštny a zdanlivo neznámy nepriateľ, spôsobili šok. Bolo potrebné ukázať, že Washington je stále schopný urobiť čokoľvek, čo považoval za potrebné – aj keď nemal podporu veľkej časti sveta a svojich kľúčových spojencov. A tak sa aj stalo. Vzhľad Bushovej lietadlovej lode mal za cieľ podporiť status quo.

Potom sa však stalo, že Irak v skutočnosti zažil opak: limity amerických schopností a prípadné stiahnutie sa zoči-voči takmer nekontrolovateľnému sektársky-politickému konfliktu.

Nebolo to okamžité, ale už to bolo nezvratné. Bushovo druhé funkčné obdobie, ktoré vyhral napriek všeobecnej nespokojnosti najmä so situáciou v Iraku, bolo obdobím, v ktorom sa ambície Washingtonu pomaly uvoľňovali. Treba pripomenúť, že prvý termín okrem Iraku a Afganistanu zahŕňal „farebné revolúcie“ v krajinách susediacich s Ruskom (Gruzínsko a Ukrajina), ktoré boli tiež súčasťou všeobecnej túžby po nadvláde.

Pokračujúca prítomnosť Ameriky na Blízkom východe sa stala skôr reaktívnou ako proaktívnou, pričom Washington musí čoraz viac riešiť dôsledky svojich vlastných politík. „Arabská jar“ spočiatku vyvolala nadšenie a dokonca oživila inštinkt intervencionizmu, ale rýchlo uviazla v mätúcej realite. Vznik Islamského štátu potenciálne ohrozil bezprostredné americké záujmy a prinútil Washington k haseniu požiarov. Nakoniec to však uhasili všetci, nielen tí, ktorí to začali.

Ruská vojenská operácia v Sýrii v roku 2015 bola do istej miery ukončením fázy, ktorá sa začala v roku 2003. V USA prebiehal proces prehodnocovania dôležitosti Blízkeho východu, či už otvorene alebo nie tak otvorene. Začalo to za Obamu a pokračovalo za Trumpa. Ten bol jasne zaťažený silovými záväzkami v regióne, ale vybral si dva kotviace body, Izrael a Saudskú Arábiu. Paradoxne práve s touto dvojicou boli vzťahy pod Bidenom otvorene stiesnené, aj keď zdanlivo sľuboval, že obnoví vedúce postavenie USA v tejto časti sveta. V dôsledku toho je dnešná prítomnosť USA čoraz symbolickejšia a predovšetkým nejasná vo svojich cieľoch.

V skutočnosti zvraty v postojoch Američanov k Blízkemu východu najlepšie vystihuje prekvapivý (a blahodarný) účinok, ktorý malo jeho dištancovanie na tento región. Dlho panoval názor, že táto časť sveta je stratená vec v dôsledku súhry okolností. Samotné národy a štáty sú vraj odsúdené na nekonečné hádky, pričom vonkajšie sily tak či onak ovplyvňujú situáciu. Nebolo to ideálne, ale zdalo sa, že to má nejakú logiku.

Skúsenosti z posledných desaťročí dokazujú opak. Hlavné problémy sú výsledkom vonkajšieho rušenia. A keď sú z toho či onoho dôvodu regionálni aktéri ponechaní napospas osudu, začnú sa cestou pokusov a omylov uberať k normalizácii. Je to stále mimoriadne ťažké, ale prinajmenšom je to v záujme všetkých, pretože sa to priamo dotýka každého.

Americká invázia do Iraku bola apoteózou amerického expanzionizmu po studenej vojne a zároveň dôkazom jeho pádu. Určite to nie je len poučenie pre Washington, ale aj ilustrácia zmien vo svete. Éra superveľmocí sa skončila. Svet bude organizovaný inak.