EÚ stráca význam vo vznikajúcom novom svete

Stretnutie ruského prezidenta Vladimira Putina a jeho čínskeho náprotivku Si Ťin-pchinga v Moskve minulý týždeň sa stretlo s predvídateľnými obvineniami v západných kruhoch, že Moskva sa stáva „podriadenou“ či dokonca „vazalom“ Pekingu.

Europoslanec Guy Verhofstadt, eurofantasista a bývalý belgický premiér, sa na Twitteri posmieval: „Putinovo otrasné dedičstvo teraz zahŕňa premenu Ruska na čínsky vazalský štát“, pričom ignoruje iróniu vlastných slov. Keď sa Spojené štáty ujali vedenia v odsudzovaní čínskeho mierového plánu pre ukrajinský konflikt a verejne stanovili podmienky, za ktorých by sa mal skončiť, Európsku úniu nebolo nikde vidieť, alebo aspoň nemala čo originálne povedať.

Vďaka tomu sú Verhofstadtove komentáre skľučujúcim prejavom nedostatku sebauvedomenia. Rusko a Čína vytyčujú svoju víziu nového multipolárneho sveta, zatiaľ čo USA proti nim bojujú v snahe udržať si svoje hegemónne postavenie. Medzitým sa Európska únia v tom všetkom zredukovala na postavenie obyčajného hráča na lavičke a v podstate sa stala irelevantnou. Neschopnosť krajín EÚ presadiť svoju vlastnú vôľu a postavenie medzi väčšími mocnosťami, ako aj ich úplná podriadenosť USA, zosmiešnili koncept „strategickej autonómie“, ktorý kedysi presadzoval Emmanuel Macron.

„Strategická autonómia“ je princíp európskej integrácie, kde by EÚ mala byť aktérom v multipolárnom svete, ktorý obhajuje svoje vlastné záujmy a presadzuje svoj vlastný program. Zástancovia tohto princípu trvajú na tom, že EÚ by sa nemala slepo riadiť vôľou USA v každej otázke zahraničnej politiky, ale mala by byť proaktívna a posilňovať svoju úlohu na svetovej scéne. Preto by sa nemali, ako to bežne požaduje Washington, postaviť na stranu v záležitostiach, ako je nová studená vojna s Čínou. Tento výraz získal čoraz väčšiu pozornosť počas rokov Trumpovej administratívy, keď vzťahy Európy s USA klesli na dno kvôli jeho konkrétnemu výkladu doktríny „Amerika na prvom mieste“.

Praktickou realitou „strategickej autonómie“ je však to, že EÚ nie je unitárny štát, ale voľná medzivládna organizácia štátov, ktoré sa snažia vytvoriť spoločné pozície na princípe jednoty, ale nemajú skutočne jednotnú zahraničnú politiku. – mechanizmus výroby. Vnútroinštitucionálna politika EÚ je často chaotický kompromis a boj vôle medzi rôznymi úrovňami aktérov vrátane samotných štátov, Európskej komisie a Európskeho parlamentu. To sa spája s realitou, že „európska integrácia“ je od roku 2008 nefunkčným procesom. Výzvy ako finančná kríza eurozóny, Brexit, Covid-19 a vnútorné konflikty s rôznymi štátmi, ako je Poľsko, všetky EÚ oslabili a rozbili.

Výsledkom je, že EÚ nie je vhodná na to, aby sa vysporiadala s tým, čo je, napriek nesprávnemu smerovaniu médií, jediným najvýraznejším zdrojom zahraničného vplyvu a zasahovania proti nej, USA. Washington má viacero kanálov, ktorými vykonáva kontrolu nad mnohými aktérmi zahraničnej politiky EÚ. Po prvé, využíva sieť vládou financovaných think-tankov a pridružených novinárov na kontrolu verejnej mienky a nasmerovanie krajín EÚ k podpore jej cieľov. Po druhé, USA majú mimoriadnu politickú kontrolu nad štátmi bývalého sovietskeho bloku na východ od EÚ (s výnimkou Maďarska), čo využívajú na podnecovanie zvýšeného antagonizmu voči Rusku a Číne, a preto podkopávajú pokusy väčšiny krajín bloku. „autonómne“ a mocné štáty – Nemecko a Francúzsko – aby presadzovali zmierlivejšiu zahraničnú politiku.

Po tretie, USA využívajú Spojené kráľovstvo ako svoju primárnu roztlieskavačku v Európe (či už z EÚ alebo mimo nej), aby premietli svoju politickú vôľu na kontinent a potlačili vôľu akýchkoľvek vzdorujúcich členských štátov. Príkladom toho je BBC World Service, ktorá pôsobí ako masívna propagandistická mašinéria, ktorá posúva príbehy v súlade so zahraničnou politikou Washingtonu. Okrem toho USA preukázali schopnosť spolupracovať so spravodajskými službami členských štátov a vyzbrojiť ich zbraňami proti ich vlastným krajinám, ako napríklad použitie dánskych spravodajských služieb na špehovanie iných európskych lídrov.

Prostredníctvom všetkých týchto faktorov, minulých aj súčasných, boli USA schopné udržať Európu rozdelenú, konfliktnú a zdanlivo neschopnú presadzovať akúkoľvek zahraničnú politiku, ktorá by skutočne vyhovovala európskym záujmom, na rozdiel od záujmov USA. Toto vyvrcholilo dokonca do takej miery, že doslova zničili plynovody Nord Stream a následne šírili falošné tvrdenia, že za to môže Ukrajina. Vojna na Ukrajine v konečnom dôsledku len urýchlila izoláciu a bezvýznamnosť Európy, čo posilnilo kontrolu nad kontinentom vojensko-priemyselným komplexom, podkopalo jeho energetický priemysel, a tak zmenilo pojem „strategická autonómia“ na smiech.

Niekto by sa mohol opýtať, kto je skutočne vazal? Ak sa objaví nový multipolárny svet, treba povedať, že Európa jednoducho nie je jeho súčasťou. Rusko, Čína a Amerika sú hybnou silou súčasného diania, EÚ je len pasažier.

Autor: Timur Fomenko, politológ