Dystopický “European Media Freedom Act” je trójsky kôň

Ako preboha sloboda médií v EÚ prežila až do tohto bodu bez toho, aby ju chránili byrokrati z Bruselu?

Pýta sa priemerný spotrebiteľ médií niekedy sám seba: „Som teraz viac-menej informovaný o tom, že organizácia tvrdí, že ma aktívne chráni? Zoznam webových stránok, ktoré vyžadujú sieť VPN, smeroval na krajinu mimo Európskej únie, nikdy nebol taký dlhý.

Ospravedlňte teda moju skepsu nad názorom, že tí istí ľudia zodpovední za tento informačný zásah sa stavajú do pozície ochrancov slobodnej tlače a vytrvalo znásobujú svoje úsilie.

Predstavitelia EÚ sú na pokraji schválenia nového „Európskeho zákona o slobode médií“, ktorý sa propaguje ako nový zákon na ochranu novinárov, ich slobody a plurality tlače. Každý premýšľajúci človek by sa však mohol začať pýtať, ako presne sa to zhoduje s cenzúrou hlasov zhora nadol v bloku publikovaných na platformách, ktoré sú v rozpore s ich naratívmi, ako je napríklad RT. Ako ospravedlnenie uvádzajú konflikt na Ukrajine, ale dlho predtým hľadali výhovorku. Títo veľkí fanúšikovia slobodnej tlače a demokracie v EÚ ich radšej jednostranne zablokovali, než aby to nechali na jednotlivých národných regulátoroch médií, aby si urobili svoju prácu a uviedli akékoľvek konkrétne priestupky alebo dôkazy.

Tí istí ľudia sú teraz v procese dolaďovania zákona určeného na „podporu interných záruk redakčnej nezávislosti a transparentnosti vlastníctva médií“ – o ktoré sa EÚ nikdy príliš nezaujímala, pokiaľ ide o mimovládne organizácie a tlačové médiá. podporuje to.

Plánujú tiež zaviesť opatrenia, ktoré zahŕňajú ochranu novinárov pred spywarom. Ale aj pri šírení spywaru existuje v niektorých prípadoch riziko oficiálnej kodifikácie jeho použitia vládami proti novinárom – niečo, čo bolo doteraz odsúvané. Opäť, rovnako ako v prípade „protiruských“ sankcií a odrezania vlastných lacných ruských dodávok energie, EÚ našla spôsob, ako to skutočne prilepiť, a je na pokraji dosiahnutia presného opaku svojich deklarovaných zámerov.

Vlády ako Francúzsko teraz údajne požadujú špecifické, kodifikované výnimky zo štátneho používania sledovacieho softvéru zameraného na novinárov v prípadoch, keď sa môžu zaoberať zdrojmi alebo dôkazmi týkajúcimi sa trestných činov „národnej bezpečnosti“ alebo iných ťažkých zločinov, pri ktorých hrozí pád vlád, ako je … hudobné pirátstvo . Správne – pretože „národná bezpečnosť“ nebola nikdy zneužitá ako zámienka pre západné orgány na ochranu svojich vlastných záujmov pred nesúhlasom. A hovoríme tu o podozrení z trestných činov, stačí teda len tušenie, aby ste odpočúvali novinárov telefón?

Žiadosť o výnimku by mala tiež zdvihnúť obočie o tom, čo tieto vlády už robia pod rúškom národnej bezpečnosti, až do bodu, keď sa jasne domnievajú, že sú na pokraji straty niečoho. Rôzni francúzski novinári napríklad v minulosti namietali proti tomu, že ich špehovala francúzska rozviedka alebo polícia. A aby to bolo ešte jednoduchšie, francúzska parlamentná komisia nedávno hlasovala za povolenie vzdialenej aktivácie a geolokácie technologických zariadení cieľa. Odhalenia o používaní izraelského spywaru Pegasus vládami ako Maroko na zacielenie na francúzskych novinárov vyvolávajú ďalšie potenciálne problémy. Napríklad, akú moc by vôbec mala EÚ nad cudzími krajinami, ak by sa, povedzme, členský štát EÚ rozhodol zadať dohľad nečlenskej krajine – nehovoriac o tom, ktorý štát to vydal?

Zahrnutie akýchkoľvek výnimiek na používanie spywaru členskými štátmi EÚ nielenže porušuje celý stanovený účel legislatívy, ale tiež výrazne znižuje šance, že zdroje budú hovoriť s tlačou alebo jej budú dôverovať. Účinne premení každého novinára na neúmyselný priamy kanál informácií k úradom – ktorými možno boli aj predtým, no teraz to potvrdzuje tento nový zákon, ktorý na túto skutočnosť slúži ako billboard v štýle Vegas.

Kto pri zdravom rozume bude volať na previnenie mocných štátnych činiteľov, keď ten istý štát môže teoreticky vyvolať nejasnú zámienku, aby zneškodnil oznamovateľa a jeho príbeh skôr, ako to môže poškodiť establishment? Zdá sa, že ide o ďalší prípad, keď EÚ navrhuje zákon týkajúci sa médií pod zámienkou ochrany informácií a prejavu, pričom v skutočnosti je veľkým prínosom súčasný stav.

Nebolo by to ani prvy krat. Ešte v roku 2018 sa EÚ rozhodla riešiť verejný dopyt po kontrole médií prostredníctvom revidovanej smernice o audiovizuálnych mediálnych službách. Hlavným ťahúňom bolo namotať sa na digitálny online Divoký západ a dostať ho pod kontrolu audiovizuálnej regulácie. Vyzeralo to dosť nevinne, však? Brusel zrejme bral kolektívne verejné pokrčenie plecami ako znak povzbudenia. Odvtedy sa zaviedlo niekoľko ďalších opatrení, ktoré všetky naznačujú protekcionistickú úlohu, ktorú sa EÚ bežne pokúšala sprostredkovať Európanom v snahe ospravedlniť svoju vlastnú existenciu.

Podľa literatúry EÚ má zákon o digitálnych službách „zabezpečiť bezpečné a zodpovedné online prostredie“. Keď majiteľ Twitteru Elon Musk stiahol platformu z momentálne dobrovoľného dodržiavania opatrení na moderovanie a kontrolu obsahu, komisár EÚ pre vnútorný trh Thierry Breton na Twitteri napísal: „Môžete utiecť, ale nemôžete sa skrývať. Čo vôbec neznie kontrolovateľsky, ani ako opak druhu slobody, ktorý sa EÚ neustále snaží brániť. Podľa kódexu EÚ sú technologické platformy ako Twitter prepojené s „overovačmi faktov, občianskou spoločnosťou a organizáciami tretích strán so špecifickými odbornými znalosťami v oblasti dezinformácií“. Inými slovami, zanietení vrátnici príbehu establishmentu. A 25. augusta už nebude dodržiavanie dobrovoľné.

Ak chce EÚ skutočne pomôcť slobodnej európskej tlači, mala by zvážiť vymanenie sa z kontroly. Možno potom novinári tu v Európe, ktorí sa zo všetkých síl snažia plne informovať naše publikum o informačných bariérach vytvorených Bruselom, nebudú musieť presmerovať naše internetové pripojenia na miesta ako Vietnam, Mexiko, Turecko alebo Brazília, aby mali prístup k informáciám a zdrojom, ktoré EÚ sa to nepáči.

Autor: Rachel Marsden je publicistka, politická stratégka a hostiteľka nezávisle vyrábaných talkshow vo francúzštine a angličtine.