Dlhová kríza v eurozóne

Dlhová kríza v eurozóne – časť 2

Rok 2012

2. marca 2012 na samite EÚ podpísalo zmluvu o rozpočtovej zodpovednosti (známu aj ako fiškálny pakt) 25 z 27 krajín EÚ. Nepripojilo sa k nej Česko a Spojené kráľovstvo. Návrh paktu počíta s tým, že by štáty do svojho právneho poriadku, najlepšie priamo do ústavy, mali zakotviť pravidlo, že by ich štrukturálny rozpočet mal byť v podstate vyrovnaný alebo v prebytku. Povolený bude pri štrukturálnom rozpočte deficit do výšky 0,5 % HDP danej krajiny. Na to, či krajiny pravidlo ukotvili v domácom práve, alebo nie, bude dohliadať Súdny dvor EÚ. Previnilej krajine by mohol udeliť pokutu do výšky 0,1 % HDP.

30. marca 2012 sa ministri financií 17 krajín platiacich eurom, na neformálnom stretnutí v Kodani, zhodli o zvýšení Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM). Má sa navýšiť až na 700 miliárd eur, z pôvodných 500 miliárd eur, ktoré ale ešte neboli úplne splatené. Táto suma má slúžiť ako „záchranná sieť“ eurozóny pre prípadnú pomoc (pôžičky) krajinám s vysokými dlhmi. Mal by platiť okamihom, keď ho ratifikujú členské krajiny reprezentujúce 90 % záväzného kapitálu, čo sa očakáva v júli 2012. ESM má nahradiť EFSF.

Na Summite G8, ktorý sa konal 19. mája v Camp Davide, Barack Obama vyhlásil, že bude s Európou pracovať na balíku opatrení, ktorý by vyvážil ekonomický rast a znižovanie rozpočtových deficitov. Lídri krajín G8 sa tým snažia zabrániť zhoršeniu krízy eurozóny a destabilizácii svetovej ekonomiky. Predseda talianskej vlády Mario Monti a francúzsky prezident François Hollande presadzovali väčší dôraz na ekonomický rast. Naproti tomu nemecká kancelárka Angela Merkelová zastáva skôr fiškálnu striedmosť ako primárny prostriedok na zníženie obrovského dlhu štátov EÚ, ktoré predstavuje obrovskú záťaž pre európske ekonomiky. Riešili aj problémy Grécka, kde boli po predčasných voľbách vypísané nové predčasné voľby, pretože premiéri najsilnejších politických strán nezostavili vládu, po voľbách panujú obavy, že by Grécko mohlo opustiť Eurozónu, čo by mohlo viesť aj k rozpadu eurozóny, keby sa po Grécku rozhodli eurozónu opustiť aj iné „krajiny PIIGS“, hlavne Španielsko a Taliansko, značné straty by zaznamenali aj európske banky. Medzi politikami bola zhoda v tom, že by Grécko v Eurozóne malo zostať, aby nebola ohrozená stabilita EÚ.

Nemecká kancelárka Angela Merkelová podporuje hlbšiu integráciu Európy smerom k politickej, bankovej a fiškálnej únii, a to aj za cenu, že kvôli odporu niektorých štátov dôjde k vytvoreniu „dvojrýchlostnej EÚ“. Potvrdila tak, že špičky Európskej únie – prezident Herman Van Rompuy predseda Európskej komisie José Manuel Barroso, šéf ministrov financií eurozóny Jean-Claude Juncker a prezident ECB Maria Draghiho – v tichosti pracujú na pláne „novej stabilnej Európy“, ktorý má kontinent nasmerovať bližšie k bankovej, fiškálnej a politickej únii. Návrhy by bolo možné pravdepodobne uskutočniť len za cenu ďalšieho štiepenia medzi 17-člennú eurozónu a zvyškovú Európu, ktorá bude po prijatí Chorvátska do EÚ v budúcom roku zahŕňať 11 štátov.

Na Európskom summite 28 – 29.6 2012, okrem iného, išlo o bankovom dohľade nad celou EÚ, eurobondoch („eurodlhopisy“, teda spoločné zdieľanie dlhov) a o fiškálnom pakte. Dohodla sa podpora rastu a zamestnanosti, prispenia čiastkou 120 miliárd eur. Eurozóna sa dohodla na vytvorení spoločného dohľadového orgánu, ktorý bude kontrolovať aktivity veľkých i menších bánk. Proti bankovej únii vystúpila Británia, Švédsko a Česko, Inštitúcia bude fungovať pod ECB. Mechanizmus má byť vytvorený do októbra. Banky budú môcť byť novo rekapitalizované priamo z ESM, to až doteraz nebolo možné. Doteraz si jednotlivé štáty od predchodcu ESM, EFSF, požičiavali peniaze a tie potom poskytovali bankám, čím si ale zvyšovali vlastné zadlženie. Dohodol sa aj jednotný patent Únie. Naďalej sa tiež pripravuje rozpočtová a politická únia, tá okrem iného predpokladá, že Brusel bude môcť zasahovať do rozpočtov krajín, ktoré neplnia pravidlá fiškálneho paktu. Hovorí sa aj o tom, že EÚ bude harmonizovať daňovú politiku. Ekonómovia väčšinou tvrdia, že summit krízu nevyriešil, napríklad David Marek poznamenal „Eurozóna je na rázcestí a je evidentné, že tam, kde aktuálne stojí, zostať nemôže. Ona sa musí zmeniť a musí sa zmeniť dramaticky, v podstate vo federálnej štátnej útvar. Alebo sa skôr alebo neskôr úplne rozpadne“.

6. septembra 2012 Európska centrálna banka spustí program neobmedzených nákupov vládnych dlhopisov periférnych krajín eurozóny. Nákup dlhopisov ale podmieni prijatím plnohodnotného programu makroekonomických zmien, akému sa doteraz zaväzovali všetky krajiny, ktoré čerpali únijné pôžičky. Na tlačovej konferencii vo Frankfurte to oznámil prezident ECB Mario Draghi. ECB by mala nakupovať iba dlhopisy so splatnosťou od jedného roka do troch rokov, potenciálne v neobmedzenom objeme a budú s tým spojené podmienky, ktoré budú musieť zadlžené krajiny spĺňať.

12. septembra 2012 Európska komisia navrhla, aby Európska centrálna banka prevzala dohľad nad všetkými bankami v eurozóne, a urobila tak prvý významný krok smerom k bankovej únii. Barroso zároveň vyhlásil, že je potrebné z EÚ vybudovať federáciu a bude potrebná zmena zmlúv o EÚ. Návrh v Štrasburgu predstavil predseda EK José Barroso. Spoločný dohľad by mal začať fungovať v januári 2013, Česka sa zatiaľ priamo netýka.

Spolkový ústavný súd v Karlsruhe rozhodol o tom, že ESM neodporuje nemeckým zákonom a posvätil ho teda.

V októbri 2012 je nezamestnanosť v eurozóne 11,6 % (tj 18,5 milióna ľudí bez práce). To je maximum od vzniku menovej únie. Najvyššia nezamestnanosť bola v Španielsku (25,8%) av Grécku (25,1%). V celej Európskej únii je nezamestnanosť 10,6 % (tj 25,75 milióna nezamestnaných)[16].

12. novembra 2012 Európska odborová konfederácia a jej členské organizácie organizujú deň akcií, kedy v mnohých európskych krajinách prebehli štrajky, demonštrácie, zhromaždenia a ďalšie akcie hlavne proti ekonomickým škrtom. Ku Dňu európskej mobilizácie sa pripojilo aj Belgicko, kde sa na 24 hodín úplne zastavila vlaková doprava, a to vrátane medzinárodných spojov. Ľudia sa vyjadrili svoju nespokojnosť aj v ďalších krajinách – napríklad v Portugalsku (generálny štrajk už druhýkrát od začiatku roka 2012), Španielsku (k generálnemu štrajku sa pripojila aj veľká väčšina zamestnancov priemyselných podnikov v Španielsku, protesty postihli aj značnú časť verejnej dopravy), Taliansku (niekoľkohodinový štrajk), Poľsku alebo Grécku (okolo desaťtisícov demonštrantov v centre Atén), ale aj vo Francúzsku.

28. decembra francúzsko-belgická banka Dexia získa od Francúzska a Belgicka finančnú injekciu vo výške 5,5 miliardy eur (zhruba 138 miliárd korún) a bude takmer úplne (z 96 %) znárodnená. Spoločnosť Dexia bola už predtým ozdravená pomocou peňazí daňových poplatníkov. Počas finančnej krízy v roku 2008 získala od Francúzska, Belgicka, Luxemburska a kľúčových akcionárov 6,4 miliardy eur.

Dlhová kríza v eurozóne – časť 3

Rok 2013

Eurozóna vo štvrtom štvrťroku prehĺbila hospodársku recesiu a pokles utrpeli aj dve jej najväčšie ekonomiky. HDP 17 krajín eurozóny sa oproti predošlému štvrťroku prepadol o 0,6 %. Ekonomika celej Európskej únie klesla o 0,5 %, uviedol to Eurostat. Pre eurozónu to bol prvý kalendárny rok, kedy HDP nerástol v žiadnom zo štyroch štvrťrokov, prinajmenšom od roku 1995, kedy Eurostat začal tieto údaje zhotovovať. Pokles na konci roka nehlásili už len slabé ekonomiky Španielska, Talianska, Cypru, Portugalska a Holandska. Francúzsko totiž vykázalo pokles o 0,3%. Najväčšia ekonomika Európy Nemecko sa v medzikvartálnom porovnaní prepadlo o 0,6 %, najhlbšie od poslednej recesie roku 2009. Nezamestnanosť v eurozóne, podľa Eurostatu, v januári predstavovala 11,8 %, v celej EÚ 10,7 %.

8. februára sa krajiny Európskej únie sa po celonočnom rokovaní dohodli na dlhodobom rozpočte únie na roky 2014 až 2020 vo výške 957 miliárd eur. Rozpočet ešte nie je schválený Európskym parlamentom.

Do polovice tohto roku začnú USA a EÚ rokovať o transatlantickej zóne voľného obchodu. EÚ dúfa, že dohoda prispeje k rastu HDP Európskej únie až o 0,5 %. Biely dom uviedol, že medzi EÚ a USA sa každoročne zobchoduje tovar a služby za takmer bilión dolárov. Predstavitelia oboch strán sa domnievajú, že rokovania budú ukončené v priebehu dvoch rokov.

31. mája – 1. júna demonštrovalo 1000 až 3000 ľudí pred sídlom ECB vo Frankfurte nad Mohanom. Protestovali proti politike úsporných opatrení v čase finančnej krízy. Demonštráciu zorganizovalo združenie Blockupy, ktoré sa zameriava na kritiku kapitalizmu.

28. júna sa Európska komisia, Európsky parlament a členské štáty dohodli na dlhodobom rozpočte EÚ na roky 2014 až 2020. Išlo aj o prípravu bankovej únie a o dátume začatia prístupových rozhovorov so Srbskom. EÚ sa ďalej pokúša znížiť vysokú nezamestnanosť mladých ľudí v EÚ, nezamestnanosť je najvyššia v Grécku, kde sa uvádza 62,5% mladých bez práce (podľa Eurostatu prácu nemá alebo ju ani nehľadá 29% ľudí vo veku 18 – 34 rokov), veľmi postihnuté sú tiež Španielsko (56%), Portugalsko (42,5%) a Taliansko (40%) – údaje Eurostatu sú aj v ich prípade zhruba polovičné, k vytváraniu pracovných príležitostí pre nich má prispieť šesťmiliardový (zhruba 150 miliárd korún) fond EÚ, z ktorého možno už v najbližších mesiacoch vyčerpať až 3,6 miliardy eur. Celkovo je v EÚ 26 miliónov nezamestnaných.

Dlhová kríza v eurozóne – časť 4

Rok 2013

Situácia v krízou postihnutých štátoch.

Po Grécku sa zhoršuje situácia aj u ďalších štátov, zo „skupiny PIIGS“ (Portugalsko, Taliansko, Írsko, Grécko,
Španielsko), hlavne u Portugalska (štátny dlh 110% HDP) a Španielska (štátny dlh 80% HDP).

Grécko

Dlhová kríza v Grécku bola spôsobená dopadmi celosvetovej hospodárskej krízy, významne k nej však najskôr prispeli aj machinácie Karamanlisovej vlády (2004-2009) so schodkom štátneho rozpočtu. Grécku boli poskytnuté dva medzinárodné úvery od ECB, MMF a Stabilizačného fondu EÚ – 110 miliárd eur v roku 2010, v roku 2012 potom 120 miliárd eur. Pri medzinárodných pôžičkách veritelia aj odpúšťali značnú časť dlhov (tzn.: bailout). Medzinárodné pôžičky so sebou prináša úsporné vládne reformy, s ktorými Gréci väčšinou príliš nesúhlasia a proti krokom vlády organizujú aj početné demonštrácie. Dlh Grécka sa pohybuje okolo 170% HDP. Grécka ekonomika sa za posledných päť rokov prepadla o takmer 25 % a ďalší pokles sa čaká budúci rok. Nezamestnanosť sa pohybuje okolo 26 %.

Španielsko

Španielske dlhopisy vyhupli nad šesťpercentnú hranicu. Vláda sa zaviazala k výraznému zníženiu rozpočtového deficitu a musela začať implementovať do ekonomiky program značných úspor. V Španielsku prebiehajú početné demonštrácie, proti vládnym úsporám, 29.3. 2012 sa konal generálny štrajk, na ktorom sa zúčastnilo 800 000 ľudí (podľa odborárov cez milión ľudí), štrajk zvolali Španielske odborové organizácie Confederación Sindical de Comisiones Obreras (CCOO) a Unión General de Trabajadores (UGT).

Španielska nezamestnanosť dosiahla 24,4 % (marec 2012; nezamestnanosť v eurozóne je 10,9 %), bez práce je teda 5,6 milióna ľudí. Španielsko je v recesii, ratingová agentúra Standard & Poor’s znížila hodnotenie úverovej spoľahlivosti Španielska o dva stupne z „A“ na „BBB+“.

Španielsko, po Grécku, Írsku a Portugalsku, bolo 9. 6 2012 nútené požiadať o finančnú pomoc (pôžičku). Eurozóna vo vyhlásení uviedla, že je pripravená Madridu poskytnúť až 100 miliárd eur. Peniaze majú byť poskytnuté na rekapitalizáciu bánk. Predpokladá sa však, že to dlhodobo nebude stačiť. V auguste 2012 si Španielske banky boli nútené požičať od Európskej centrálnej banky celkom 412 miliárd eur (asi 10 biliónov korún). Na španielske banky tak pripadá 34 % všetkých pôžičiek v rámci 17-člennej eurozóny, ktoré poskytuje Európska centrálna banka.

25. septembra členovia hnutia Occupy Congress, a iných združení, v Madride masívne demonštrovali proti ekonomickým škrtom. Rozhorčení, ako si hovoria, uviedli, že akcia je protestom proti únosu demokracie, škrtom a podmienkam pôžičky pre krajinu. Pri parlamente sa zišlo 3000 až 6000 ľudí. V Španielsku sú na pokraji bankrotu aj jednotlivé provincie, ktoré chcú požiadať o peniaze z núdzových fondov. Uviedli to už Katalánsko, Valencia a Murcia a o úvere vo výške 4,9 miliardy eur uvažuje aj Andalúzia. V Katalánsku navyše miestny prezident Artur Mas už vyzval na usporiadanie predčasných volieb v provincii, ktoré by sa mali konať 25. novembra. De facto budú referendom o väčšej autonómii pre túto najbohatšiu časť krajiny.

14. novembra 2012 sa konal generálny štrajk, druhý v roku 2012, začal násilnými stretmi protestujúcich s políciou. Generálny štrajk, ktorý zorganizovali odbory predovšetkým na protest proti úsporným opatreniam vlády, sa pripojila veľká väčšina zamestnancov priemyselných podnikov v Španielsku. Protesty postihli aj značnú časť verejnej dopravy. V Madride a ďalších veľkých mestách jazdí iba tretina autobusov a vlakov.

V polovici decembra 2012 Španielske banky získajú od eurozóny prvú časť finančnej pôžičky vo výške 37 miliárd eur. Peniaze budú určené pre znárodnené finančné ústavy, väčšina financií je určených pre banku Bankia, 2,5 miliardy pôjde do tzv. „zlých bánk“ (bad bánk).

Miera nezamestnanosti v Španielsku stúpla za prvé tri mesiace roku 2013 na nový rekord 27,2% z 26% v predchádzajúcom štvrťroku. Krajina prechádza už druhú hospodársku recesiu za posledné tri roky. HDP Španielska sa vlani znížil o 1,4 % po raste o 0,4 % v roku 2011. Minuloročný pokles bol druhý najhlbší od roku 1970, kedy sa začal HDP merať podľa súčasnej metodiky. Štátny dlh Španielska je vo výške, na konci prvého štvrťroku 2013, 923 miliardy eur alebo 88,2 % HDP.

Španielsky premiér Mariano Rajoy čelí výzvam na odstúpenie po tom, ako denník El Mundo zverejnil SMS správy svedčiace o jeho úzkom prepojení na bývalého pokladníka vládnucej Ľudovej strany (PP) Luisa Bárcenasa. Ten je od konca júna 2013 väzobne stíhaný pre podozrenie z prania špinavých peňazí a z korupcie. Bárcenas mal na starosti financie španielskych ľudovcov takmer dve desaťročia. Vyšetrovatelia vypátrali okolo 47 miliónov eur (1,4 mld Sk) na bankových účtoch, najmä vo Švajčiarsku, ktoré sú s bývalým pokladníkom PP nejako spojené. Súd schválil väzbu na Bárcenas bez možnosti prepustenia na kauciu a vyšetrovania na slobode. Premiérovi činy viedli aj k demonštráciám, 19. júla sa v Madride zišli tisíce demonštrantov požadujúcich rezignáciu súčasného španielskeho premiéra Mariana Rajoya. Pôvodne pokojná udalosť sa okolo polnoci zmenila na násilnú po tom, čo sa poriadková polícia stretla s niektorými protestujúcimi.

Dlhová kríza v eurozóne – časť 5

Portugalsko

Portugalsko zažíva najhoršiu recesiu od 70. rokov. Prvý záchranný balík, vo výške 78 miliárd eur, pravdepodobne nebude Portugalsku stačiť. Aj v Portugalsku prebehla generálny štrajk (22.3. 2012), išlo už o druhý generálny štrajk (prvý bol v máji 2011, keď Portugalsko požiadalo o medzinárodnú finančnú pomoc), bol ale menší ako štrajk z mája 2011. Štrajky zvolala najväčšia odborová centrála, ľudia protestovali proti vládnym úsporným opatreniam a reformám.

8. októbra 2012 sa ministri financií eurozóny dohodli, že by Portugalsko malo získať ďalšiu časť pomoci zo záchranného programu. Ide o 4,3 miliardy eur vo forme pôžičiek z plánu, ktorý počíta s celkom 78 miliardami eur.

14. novembra 2012 Španielsky generálny štrajk, druhý v roku 2012, Portugalsko musí plniť plán pôžičky zahŕňajúci zvyšovanie daní a rozpočtové škrty. Za to dostalo od eurozóny záchrannú pôžičku 78 miliárd eur, aby dokázalo splácať svoje dlhy. Znižovanie platov a rast daní ale spôsobil pokles životnej úrovne Portugalcov skoro o štvrtinu. Európsky štatistický úrad predpokladá, že cena práce klesne v Portugalsku ešte asi o 4%. Už pred dvoma týždňami sa na protestoch proti úsporným opatreniam, po celom Portugalsku, zúčastnilo asi milión ľudí. Boli to najväčšie ľudové protesty od čias Karafiátovej revolúcie v roku 1974, ktorá zvrhla autoritársky režim.

Vláda premiéra Pedra Passosa Coelha na konci roka 2012 presadila úsporný rozpočet, aby splnila podmienky zahraničných veriteľov, ktorí krajinu roku 2011 požičali 78 miliárd eur. Podmienkou bolo, aby rozpočtový deficit z minuloročných 5% klesol na 4,5%. Preto vláda zvyšuje dane z príjmu alebo z nehnuteľností a znižuje dôchodky. Proti vládnym reformám 16. februára 2013 protestovalo tisíce demonštrantov, v Lisabone sa zišlo okolo 3000 demonštrujúcich Portugalcov. V Portugalsku je aj vysoká nezamestnanosť 16,9 %.

Portugalská vláda plánuje v rámci snahy o zníženie štátnych výdavkov zvýšiť vek pre odchod do dôchodku o 1 rok na 66 rokov. Pracovný čas štátnych úradníkov sa tiež pretiahne z 35 hodín na 40 hodín týždenne. Ďalším opatrením, ktoré oznámil premiér Pedro Passos Coelho, je aj program dobrovoľného rozviazania pracovného pomeru s 30 000 štátnymi zamestnancami, čiže 5% z celkového počtu 600 000 pracovníkov vo verejnom sektore. Kroky, ktoré chce kabinet zavádzať od budúceho roka, majú ušetriť štátnej pokladnici 4,8 miliardy eur (123 miliárd Sk) do roku 2015. Ministri financií eurozóny sa teda rozhodli predĺžiť o 7 rokov lehotu, ktorú majú Portugalsko a Írsko na splatenie úverov od EÚ.

27. júna 2013 sa konal veľký štrajk zvolaný odbormi na protest proti úspornej politike vlády. Tradične bola zasiahnutá predovšetkým hromadná doprava, obchody a reštaurácie zostali naopak otvorené. Ulicami centra Lisabonu prešli dva protestné sprievody. V hlavnom meste nejazdilo metro ani autobusy av krajine stáli aj vlaky. Zatvorená zostala aj väčšina štátnych úradov a nemocnice prijímali len akútne prípady. Prerušený bol pre dnešok odvoz odpadkov. Na portugalských letiskách bolo zrušených 37 spojov a z prístavov nevyšla väčšina lodí. Mnoho ľudí naopak do práce išlo, pretože málokto si v krajine môže teraz dovoliť prísť o denný príjem. Ide o štvrtý „generálny“ (respektíve veľký) štrajk za dva roky. Vláda už predtým oznámila, že plánuje znížiť zdanenie podnikov a ponúknuť daňové stimuly pre nové investície.

Taliansko

Taliansko sa od roku 2011 nachádza v hospodárskej recesii. Krajina je treťou najväčšou ekonomikou eurozóny po Nemecku a Francúzsku. Verejný dlh je viac ako 2 bilióny eur (112% HDP), v pomere k HDP je Taliansko druhým najzadlženejším štátom eurozóny po Grécku. Talianska vláda sa snaží dostať dlh pod kontrolu prostredníctvom obmedzovania výdavkov a zvyšovania daní. Kvôli hospodárskej kríze v Taliansku padla vláda Silvia Berlusconiho, aj keď k pádu vlády prispeli aj iné okolnosti, napríklad Berlusconiho sexuálnej aféry.

16. júna 2012 sa ulice Ríma zaplnili ľuďmi nespokojnými s vládou. Na 100 000 Talianov žiada, aby zvyšovanie daní bolo spravodlivejšie a škrty sprevádzali aj prorastové opatrenia. Odbory, ktoré akciu zvolali, chcú kabinet Maria Montiho prinútiť aj k efektívnejšiemu boju s nezamestnanosťou.

21. decembra 2012 Taliansky premiér úradníckej vlády, Mario Monti, podal demisiu. Odstúpil po tom, čo obe komory parlamentu odsúhlasili vládou predložený úsporný rozpočet na rok 2013. Rozpočet má v roku 2013 znížiť rozpočtový deficit pod 1,8 % HDP. Predpokladá sa, že predčasné parlamentné voľby by sa v krajine mali konať vo februári 2013.

26. februára 2013 Talianske parlamentné voľby skončili skoro pätom. Zvíťazila síce stredoľavá koalícia Piera Luigiho Bersaniho, ale väčšinu bude mať len v Snemovni, nie v Senáte. Koalícia na čele s Demokratickou stranou (PD) získala 29,5% hlasov, stredopravicový tábor expremiéra Silvia Berlusconiho potom 29,1%. V Senáte dostali stredoľavé strany 31,6 % hlasov a budú mať 113 z 315 volených kresiel, blok okolo Berlusconiho strany Ľud slobody (PdL) dostal 30,7 % hlasov a vďaka volebnému systému bude mať 116 kresiel. Na treťom mieste sa umiestnila „(ne)strana“ Hnutia piatich hviezdičiek bývalého komika Beppeho Grilla.

V decembri 2013 Taliani vyšli ulíc na protest proti úspornej politike vlády a politickej kríze už niekoľkokrát. Štrajky vyhlásené odborovým zväzom pracujúcich v doprave ochromili hromadnú dopravu vo veľkých mestách, ako sú Rím, Miláno, Neapol a Turín. Inokedy zase talianskymi mestami pochodovali študenti či obchodníci zablokovali niektoré nájazdy na diaľnice. Inšpirátorom protestov sa stalo „Hnutie vidlí“ založené skupinou sicílskych sedliakov, ktorí žiadali väčšiu pomoc od kabinetu. Ich akcia však postupne prerástla v širšie hnutie vyjadrujúce nespokojnosť s najrôznejšími inštitúciami.

Dlhová kríza v eurozóne – časť 6

Írsko

Ekonomika Írska bola dlho oslavovaná ako ideálny model hospodárskeho vývoja a krajina prezývaná ako „keltský tiger“, ale vplyvom finančnej krízy a prasknutia hypotekárnej bubliny sa dostala do vážnych problémov. Prvý záchranný balíček, v roku 2010, priniesol Írsku 85 miliárd eur (rozdelený na 3 roky) na vyrovnanie vládneho deficitu a oživenie bankového systému. V januári 2011 padla vláda, v následných parlamentných voľbách vyhrala opozičný Fine Gael, zostavila koalíciu s ľavicovými labouristami. Vládna Fianna Fáil, spájaná s finančnou krízou, utrpela ťažkú porážku. Pri záťažovom teste štyroch najväčších írskych bánk, zisťujúcom, ako by sa dokázali vysporiadať s možnými ďalšími problémami, sa zistilo, že banky budú potrebovať ešte ďalších asi 24 miliárd eur. Verejný dlh je vo výške 118 % HDP, Írsko sa ale pravdepodobne dostáva z recesie, v roku 2013 Európska komisia očakáva rast cez 1,5 %.

Vo februári 2013 Írska vláda rozhodla o likvidácii nástupníckej organizácie finančného ústavu Anglo Irish Bank, ktorá nesie názov Irish Bank Resolution Corporation (IBRC). Pripravila si tak pôdu na zmenu podmienok splácania obrovského dlhu, ktorý jej vznikol na začiatku finančnej krízy, keď sa neopatrne zaručila za celý bankový sektor Írska. Anglo Irish Bank a jej kontroverzná úverová politika sa stali synonymom finančnej krízy Írska. Práve kvôli problémom tejto banky sa vláda v roku 2008 zaručila za celý bankový sektor, čo sa neskôr vypomstilo. Kvôli záruke za svoj bankový sektor musí Írsko splácať dlžný úpis vo výške zhruba 28 miliárd eur. Platiť by malo v ročných splátkach až do roku 2023. Ročná splátka vychádza na takmer 3,1 miliardy eur (asi 79,8 miliardy korún). Likvidáciu ešte musí posvätiť ECB. Slovinsko

S dlhovou krízou zápasí aj Slovinsko. Slovinsko bolo rýchlo sa rozvíjajúcou ekonomikou EÚ. Krajinu závislú na vývoze ale ťažko zasiahla ekonomická kríza. Nezamestnanosť v dvojmiliónovom štáte stále rastie, bez práce je 200 000 ľudí. Janšov konzervatívny kabinet zoškrtal verejné financie, platy v štátnej správe a sociálne dávky v snahe znížiť deficit rozpočtu z minuloročných 6,4 % na 4,2 %. Ďalšie úsporné opatrenia plánuje na rok 2013, aby dosiahol rozpočet s 3% deficitom podľa pravidiel eurozóny. Proti vládnym škrtom Slovinci v Ľubľane niekoľko dní demonštrovali.

4. decembra 2012 V slovinských mestách znovu demonštrovali tisíce ľudí. Vadí im tvrdé úsporné opatrenia vlády, ale aj údajná korupcia v štátnej správe. V meste Maribor protesty prerástli v násilné strety s políciou. Polícia navyše obvinila niekoľko politických špičiek z korupcie – vrátane premiéra. 23. januára 2013 v Slovinsku bol generálny štrajk. Do štrajku sa zapojili školy, škôlky, nemocnice, hasiči, zamestnanci verejnej správy, obecná a republiková polícia, colná služba. Ide o štátnych zamestnancov je ich 160 000, pričom štrajk podporuje zhruba 100 000 z nich. Protestujú proti rozhodnutiu vlády o plošnom znížení miezd vo verejnom sektore o 5%.

27. februára 2013 Slovinský parlament vyslovil nedôveru vláde konzervatívneho premiéra Janeza Janšu. Súčasne bola vedením kabinetu poverená ekonómka Alenka Bratušeková z ľavicovo orientovanej formácie Pozitívne Slovinsko. Za vyslovenie nedôvery vláde hlasovalo 55 poslancov, proti bolo 33 poslancov. Hlasovanie vyvolala stredoľavá opozícia v reakcii na korupčnú aféru predsedu vlády. Opozícia tiež presadila vymenovanie svojej kandidátky Bratušekovej do čela vlády. Zmena kabinetu sa tak odohráva bez parlamentných volieb, navyše prostredníctvom jediného hlasovania. Politička má dva týždne na zostavenie novej vlády.

Slovinsko čelí tvrdej bankovej kríze kvôli nadmernému riskovaniu, zlému riadeniu štátnych bánk a nedostatočnému dohľadu. Uviedla to Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD). OECD predpovedala, že slovinská ekonomika tento rok najskôr klesne o 2,1 %. Upozornila tiež, že slovinský verejný dlh sa od roku 2008 viac ako zdvojnásobil na 47 % HDP[60]. Slovinské banky, ktoré sa stretávajú s podobnými problémami ako Cyperské banky, budú do konca júla potrebovať zhruba 900 miliónov eur. Tamojšia vláda to uviedla v návrhu plánov na ozdravenie bankového sektora a verejných financií.

Dlhová kríza v eurozóne – časť 7

Cyprus

Problémy s dlhovou krízou začína mať aj Cyprus. Ratingová agentúra Standard & Poor’s znížila úverové hodnotenie Cypru o dva stupne hlbšie do špekulatívneho pásma (CCC+), v agentúre Fitch má hodnotenie BB-, Moody’s hodnotí známkou B3 (u oboch vysoko špekulatívne s negatívnym výhľadom). Cyprus, požiadal Európsku úniu a Medzinárodný menový fond o pomoc v júni po tom, čo dve najväčšie miestne banky utrpeli obrovské straty kvôli svojmu napojeniu na Grécko a boli nútené požiadať o pomoc štát. Krajina tiež zápasí s prvou recesiou za takmer 40 rokov. Cyprus už dostal záchranný úver od Ruska v decembri 2011 v celkovom objeme 2,5 miliardy eura na 4.5% úrok. Štátny dlh Cypru dosiahol 84 % HDP (2012). Cyprus už uzavrel s medzinárodnými veriteľmi predbežnú dohodu o znížení miezd a penzií, zvýšení daní a zavedení reforiem. Cyprus si chce požičať zhruba 17,5 miliardy eur (čo je takmer výška jeho ročného HDP).

Na jarnom summite EÚ (15. marca 2013) bol schválený záchranný úver Cypru vo výške 10 miliárd eur pre zadlžené cyperské bankovníctvo. Podmienkou pôžičky je ale zvýšenie daní a zavedenie jednorazovej dane na bankové vklady, v Cypre tak vypukol tzv. run na banky[64]. Cyperský parlament síce odmietol plán jednorazového zdanenia vkladov v tamojších bankách. Nakoniec sa ale Cyprus s veriteľmi (MMF, EK a ECB) napriek tomu dohodol na jednorazovom zdanení vkladov tuzemských bánk, vklady nad 100 000 eur budú znížené o 20 % (v Bank of Cyprus), v ostatných bankách sa znížia vklady všetkým klientom o 4 % . Cyprus tak má získať 5,8 miliardy eur (149 miliárd Sk), aby mohol dostať od veriteľov záchranný úver – 10 miliárd eur[65]. Účty v cyperských bankách mali byť zdanené maximálne 40 %. Realita ale bude (podľa cyperského ministra financií Michalisa Sarrisa) iná. V banke Laiki by sa bohatším sporiteľom (pri vkladoch nad 100 000 eur tzn. cca 2,6 milióna korún) nakoniec malo odobrať až 80 % vkladov. Minister tiež nevylúčil, že cyperská vláda bude nútená v blízkej dobe prikročiť k znižovaniu miezd a dôchodkov v dôsledku očakávaného prudkého poklesu ekonomiky krajiny[66]. Druhá najväčšia Cyperská banka Laiki skrachovala. V roc 2013 cyperská ekonomika podľa MMF klesne o 8,7 %, nezamestnanosť stúpa k 20 %.

Predsedovia vlád krajín eurozóny, ktorí kvôli kríze ukončili funkciu

• Brian Cowen, Írsko – prehraté voľby, nástupca Enda Kenny
• José Sócrates, Portugalsko – rezignácia v marci 2011, nástupca Pedro Coelho
• José Luis Rodríguez Zapatero, Španielsko – odmietol kandidovať vo voľbách v roku 2012, nahradil ho Mariano Rajoy.
• Iveta Radičová, Slovensko – prehrala hlasovanie o dôvere v Národnej rade Slovenskej republiky. V predčasných voľbách zvíťazili Robert Fico (strana SMER – sociálna demokracia).
• Jorgos Papandreu, Grécko – odstúpil pod tlakom gréckej i medzinárodnej verejnosti aj svojej vlastnej politickej strany, nahradil ho Lukas Papadimos
• Silvio Berlusconi, Taliansko – strata dôvery v parlamente, rezignáciu žiadala opozícia aj koaliční vodcovia, nahradil ho Mario Monti. 22. decembra 2012 Monti rezignoval s celým kabinetom potom, čo parlament odsúhlasil úsporný rozpočet na budúci rok. Cieľom je znížiť rozpočtový deficit pod 1,8 % HDP, predčasné voľby by sa mali konať vo februári 2013.
• Mark Rutte, Holandsko – menšinová vláda podala demisiu a očakávajú sa predčasné voľby. Koalícia sa nedokázala dohodnúť na dodatočných úsporných opatreniach (zablokovala ich strana Geerta Wildersa). Tie sú potrebné na to, aby deficit štátneho rozpočtu klesol pod európsky limit 3 %[69].
• Janez Janša, Slovinsko – pád vlády, nástupkyňa Alenka Bratušeková

Banková únia.

Banková únia by mala mať tri atribúty – spoločné poistenie vkladov, spoločnú reguláciu a záchranný fond pre prípad krachu dôležitých bánk. Nie je však zrejmé, odkiaľ by pochádzali prostriedky na záchranu bánk v problémoch. Česko je opatrné, pretože nie je jasné, ako by fungoval dohľad nad bankami v Česku, ktoré majú svoje matky v zahraničí. Záchranný fond by navyše podľa premiéra Nečasa mohol povzbudiť morálny hazard bankárov.

Spoločný dohľad by mal začať fungovať od marca 2014, spočiatku sa ale obmedzí na banky, ktoré požiadajú o pomoc záchranný fond (Európsky stabilizačný mechanizmus). Vznik jednotného dozoru je podmienkou pre to, aby európske záchranné fondy mohli poskytovať finančnú pomoc priamo ohrozeným bankám. ECB by mala podľa plánov Európskej komisie prevziať kľúčové právomoci národných regulátorov, a novo by tak napríklad mohla udeľovať a odoberať bankové licencie, rozhodovať o tom, ako by mali posilňovať kapitál alebo predávať aktíva, aby sa vyhli prípadnému úpadku, a dohliadať na rizikové operácie.

13. decembra 2012 sa ministri financií EÚ dohodli na vzniku jednotného bankového dohľadu („supervíziu“), ktorý je základným kameňom bankovej únie, dohľad začne fungovať od marca 2014. Európska centrálna banka bude dohliadať nad troma najväčšími bankami každej krajiny, bankami, ktoré dostali štátnu pomoc a bankami, ktorých aktíva presahujú 30 miliárd, prípadne, ktorých aktíva dosahujú viac ako pätiny HDP krajiny, kde má banka sídlo. Banková únia je povinná pre všetky krajiny eurozóny, členské krajiny EÚ neplatiace eurom sa môžu k bankovej únii pripojiť dobrovoľne. Česko, Švédsko a Spojené kráľovstvo sa k bankovej únii nepripojili.

20. decembra 2013 sa ministri financií Európskej únie tesne pred začiatkom summitu zhodli na tom, ako by mal vyzerať takzvaný Jednotný reštrukturalizačný mechanizmus (SRM). Ten je zostávajúcou hlavnou podmienkou pre fungovanie budúcej bankovej únie. Zachraňovať európske banky by tak mali ich akcionári a veritelia, a nie daňoví poplatníci. SRM by likvidoval záväzky významných európskych bánk v prípade ich krachu. Podľa novej dohody by v SRM malo byť počas desiatich rokov 55 miliárd eur. Tie by mali odvádzať banky eurozóny podobne ako odvádzajú peniaze na poistenie vkladov. Ručenie sa bude postupne posúvať od národného po vzájomné. Jednotný bankový dohľad pod Európskej centrálnej banky (ECB) začne fungovať od októbra 2014, SRM má začať pracovať na prelome rokov 2015 a 2016. Banková únia bude povinná pre všetky členské krajiny eurozóny, avšak pre členov EÚ a teda aj Česko bude dobrovoľná.

Dlhová kríza v eurozóne – Časť 8

Nerovnováhy v EÚ z pohľadu Post-Keynesovsko-kriticko-globálnej politickej ekonómie.

PKM patrí k veľkým kritikom usporiadania európskeho hospodárstva. Finančná a hospodárska kríza v eurozóne odhalila niekoľko dôležitých nedostatkov v rámci hospodárskej politiky v Európe. Na jednej strane nerovnováha, ktorá od zavedenia eura dominovala európskemu rozvoju, nie je udržateľná; a to je vážnejšie najmä v období krízy. Na druhej strane sa ukázalo, že eurozóna trpí vážnym nedostatkom inštitúcií a politických koncepcií, ktoré nedovolia zvládnuť hlboké finančné a hospodárske krízy, pokiaľ nedôjde k hlbokej reštrukturalizácii. Matias Vernengo tvrdí, že klasické keynesiánske alebo postkeynesiánske pohľady na menové krízy obracajú kauzalitu medzi fiškálnymi problémami a problémami platobnej bilancie v menovej kríze. Menové krízy nie sú spôsobené nadmernými fiškálnymi výdavkami financovanými menovými emisiami, ktoré by viedli k inflácii a prípadne po behu meny a vyčerpaní rezerv na devalváciu, ale k problémom bežného účtu.

Globálna finančná kríza z roku 2008, ktorá začala v americkom sektore bývania, sa premenila na krízu štátneho dlhu a ekonomickú depresiu pre krajiny v južnej Európe, čo ohrozilo samotnú existenciu eurozóny. Analýza VoC a hospodárskeho liberalizmu tvrdí, že eurokríza je v konečnom dôsledku krízou nekompatibilného inštitucionálneho prostredia, najmä inštitúcií vyjednávania o mzdách, spojených v menovej únii. Stredomorské trhové ekonomiky nemajú inštitucionálne kapacity na obmedzenie rastu miezd. Koordinovaným trhovým ekonomikám (v severnej Európe) sa podarilo udržať mierny rast miezd a infláciu, pretože exportne orientované odvetvia zohrávajú úlohu vodcu miezd.

Postkeynesiánska analýza interpretovala krízu ako výsledok neudržateľných modelov rastu a neoliberálnych politík v Európe; tj neomerkantilistický exportný dopytový režim na severe a dlhový dopytový režim na juhu a politika finančnej deregulácie HMÚ, ktorá sprevádzala európsku ekonomickú integráciu. Špecifická pre eurozónu je absencia adekvátnej centrálnej fiškálnej stabilizácie alebo efektívneho veriteľa nástroja poslednej inštancie pre členské krajiny. ECB vo svojej nekonvenčnej menovej politike váhala a začala kupovať vládne dlhopisy krajín pod tlakom až v neskorej fáze kríz. Nerovnováha vyústila do úplnej krízy štátneho dlhu.[75] Stockhammer interpretuje politický režim v EÚ ako výsledok pokusu národných elít využiť európsku integráciu ako prostriedok na obmedzenie národných štátov. Výsledkom je politický režim, ktorý fatálne oslabil národné štáty, pokiaľ ide o ich fiškálne a menové kapacity bez toho, aby vytvoril európsky štát. Postkeynesiánska analýza krízy eurozóny kontrastuje s interpretáciami inšpirovanými novými keynesiánskymi, novými klasickými a marxistickými teóriami. Pôvodom krízy je vznik modelu rastu založeného na dlhu a exporte, ktorý viedol k rýchlemu nárastu pomerov súkromného dlhu a nerovnováh bežného účtu. Dôvod, prečo sa kríza stupňovala v južnej Európe, ale nie v iných častiach sveta, spočíva v jedinečnom nefunkčnom režime hospodárskej politiky v eurozóne. Európske fiškálne pravidlá a trojka vnucujú fiškálne úspory krajinám v kríze a oddelenie fiškálneho a menového priestoru spôsobilo, že krajiny sú zraniteľné voči kríze štátneho dlhu a donútili ich dodržiavať. Rozlišuje medzi „východom“, „severom“ a „juhom“:

• Na severe nájdeme exportne riadený model rastu, ktorý prišiel s potlačením miezd a outsourcingom na východ.
• Na východe je možné rastový model charakterizovať ako závislú modernizáciu, ktorá umožňovala vysoký rast reálnych miezd napriek klesajúcej súdržnosti robotníckej triedy.
• Juh zažil dlhový rastový model s realitnou bublinou a vysokou mierou inflácie, ktorá viedla k veľkým deficitom bežného účtu.

PKM tvrdí, že na grécku dlhovú krízu, rovnako ako na krízy ostatných juhoeurópskych krajín a Írska, treba pozerať v makroekonomickom kontexte. Súčet zostatku verejného sektora, (domáceho) zostatku súkromného sektora a deficitu bežného účtu (alebo ekvivalentne: prílev kapitálu) sa musí rovnať nule. V krajine, ktorá má deficit bežného účtu, musí teda implicitne hospodáriť buď súkromný sektor, alebo verejný sektor. Periférne krajiny preto môžu vyriešiť svoje problémy s verejným dlhom iba vtedy, ak dôjde k zmene nemeckých prebytkov bežného účtu. PKM balíček zásad priraďuje mzdám rolu tlmiča nárazov. Keďže však znižovanie miezd má v dopytovom režime vedenom mzdami negatívne dopady na dopyt, má táto politika deflačné skreslenie. Systém mzdovej koordinácie bude teda musieť byť doplnený aktívnejšou národnou fiškálnou politikou a väčším fiškálnym prerozdeľovaním v rámci EÚ. Ak režim mzdovej koordinácie orientovanej na produktivitu pomôže stabilizovať dopyt a je v súlade s cenovou stabilitou. Neoliberálny spôsob regulácie prišiel s rozhodujúcim posunom mocenských vzťahov na úkor práce, čo sa jasne odráža na poklese mzdových podielov naprieč ekonomikami OECD. Navrhuje sa pojem akumulačného režimu „ovládaného financiami“, aby sa zdôraznilo, že finančný vývoj zásadne formuje štruktúru a tempo akumulácie. Finančná globalizácia uvoľnila obmedzenie platobnej bilancie, a tým umožnila vybudovanie veľkej medzinárodnej nerovnováhy. Kombinácia umiernenia reálnych miezd a finančnej liberalizácie viedla v rôznych krajinách k rôznym stratégiám (alebo aspoň výsledkom). Zatiaľ čo niektoré krajiny (ako USA) vykazujú úverovo poháňaný model rastu poháňaný spotrebou, ktorý prichádza s veľkými deficitmi bežného účtu, iné (ako Nemecko a Japonsko) ukazujú model rastu ťahaného exportom s miernym rastom spotreby a veľkými prebytkami bežného účtu. Celkovo je režim akumulácie ovládaný financiami charakterizovaný priemerným rastovým výkonom a vysokým stupňom nestability.

Globálna finančná kríza v rokoch 2007/2008, veľká recesia a kríza eura zdôraznili množstvo problémov s „euro- projektom“. Medzi krajinami HMÚ pretrvávajú rozdiely v ekonomickej výkonnosti, pokiaľ ide o nezamestnanosť a životnú úroveň, a rámec eurozóny; konvergenčné kritériá Maastrichtskej zmluvy neurobili pre ich riešenie veľa. To ilustruje podstatu „euro-projektu“ a tiež naznačuje, ako niektoré problémy zostali na začiatku projektu aj odvtedy neriešené. Sú zvýraznené politické chyby fiškálnych politík a obmedzenie rozpočtových deficitov. Seccareccia a Lavoie (2016) uznávajú, že rentiersky kapitalizmus „priviedol niektoré z [vyspelých priemyselných] ekonomík, najmä v eurozóne, na pokraj sociálneho kolapsu“ a súhlasí s tým, že je potrebné vykonať „významnú inštitucionálnu transformáciu“. Ekonomické problémy, ktoré ohrozovali existenciu eura, nevznikli v zásade „zlým“ správaním niektorých členských štátov. Skôr pochádzajú z „konštrukčných chýb“ pri konštrukcii projektu eura. Tieto chyby možno považovať za prítomné v povahe konvergenčných kritérií, ktoré sa zameriavajú skôr na nominálne ako skutočné premenné; nevenujte pozornosť platnosti výmenných kurzov, za ktoré krajiny vstupujú do EMU, ani prevládajúcim deficitom a prebytkom bežného účtu; ani na rozdiely v inflačných mechanizmoch medzi krajinami. Tieto „konštrukčné chyby“ pokračujú v nedostatočnosti fiškálnej politiky založenej na numerických cieľoch fungujúcich na národnej úrovni. Návrh „nezávislej“ Európskej centrálnej banky do značnej miery vylúčil potrebnú koordináciu fiškálnej a menovej politiky a tiež znemožnil systému centrálneho bankovníctva poskytovať dostatočnú podporu národným vládam a ich rozpočtovým deficitom.

Počas doby, keď sa EÚ topilo v ekonomickej kríze, Francúzsko, Nemecko a Ukrajina sa pripravovali na vojnu s Ruskom.

Minsk II, február 2015

Prešlo iba niekoľko hodín, čo Petro Porošenko povedal, že Minska dohoda [ktorá vznikla počas Dlhovej krízy v eurozóne] „nič neznamenala“ a priznal si zásluhy za to, že Kyjevu poskytla dostatok času na militarizáciu.

Petro Porošenko priznal, že prímerie v Donbase z roku 2015, o ktorom ako prezident Ukrajiny jednal s Ruskom, Francúzskom a Nemeckom, bolo len odpútanie pozornosti, ktoré malo Kyjevu získať čas na prestavbu ukrajinskej armády.

Povedal to v rozhovoroch pre viaceré spravodajské kanály vrátane nemeckej televízie Deutsche Welle a ukrajinskej pobočky amerického štátneho Rádia Slobodná Európa. Porošenko tiež obhájil svoj rekord vo funkcii prezidenta v rokoch 2014 až 2019.

„Dosiahli sme všetko, čo sme chceli,“ povedal o mierovej dohode. „Naším cieľom bolo v prvom rade zastaviť hrozbu alebo aspoň oddialiť vojnu – zabezpečiť osem rokov na obnovenie ekonomického rastu a vytvorenie silných ozbrojených síl.“

Dnes sa píše rok 2022. Aká je budúcnosť EÚ?