Čína konfrontuje americkú hegemóniu zoči-voči

Čínske ministerstvo zahraničných vecí zverejnilo esej s názvom „Hegemónia USA a jej nebezpečenstvá“, štipľavý útok na Spojené štáty a ich pokusy efektívne ovládnuť svet.

Esej bola široko zdieľaná v čínskych štátnych médiách a bola pravdepodobne tou najtvrdšou vecou, akú kedy zverejnili, aspoň pokiaľ ide o Washington. Zhoduje sa s nedávnym prejavom ruského prezidenta Vladimira Putina a útočí na USA v širokom spektre tém, pričom načrtáva mnohostranné úsilie Washingtonu dosiahnuť a udržať si exkluzívnu dominanciu nad celou planétou. To zahŕňa vojenské akcie, akými sú Irak a Afganistan, ako aj zasahovanie do vnútropolitických záležitostí krajín v podobe prevratov a revolúcií.

Esej diskutovala o Arabskej jari, zasahovaní USA do Latinskej Ameriky vrátane prevratu CIA v Čile a pokusoch podkopať vládu Kuby a Venezuely a o počte „farebných revolúcií“ v bývalých sovietskych štátoch, ako je Ukrajina, Gruzínsko a Kirgizsko. Ďalej odsúdila, ako Washington využíva tému demokracie ako zbrane a núti krajiny postaviť sa na jednu stranu, označil USA za krajinu „charakterizovanú násilím a expanziou“, ktorá drví svojich oponentov sankciami a „ekonomickým nátlakom“ a nárokuje si (americký) dolár a je „hlavným zdrojom nestability a neistoty vo svetovej ekonomike“.

Čínske ministerstvo zahraničných vecí ešte nikdy nespustilo taký oslnivý útok na USA. Po mnoho rokov, napriek tomu, že sa Washington obrátil k nepriateľstvu voči Pekingu, bola Čína, pokiaľ ide o USA, v drvivej väčšine zdržanlivá. Dlho sa držalo presvedčenia, že s Amerikou sa dá spolupracovať, že krajinu možno nejako priviesť k rozumu a že bilaterálne vzťahy medzi USA a Čínou možno zlepšiť a stabilizovať. Kedysi sa verilo, že po odchode administratívy Donalda Trumpa by sa veci mohli vrátiť do „normálu“ pod vedením Joea Bidena.

Táto viera nemohla byť chybnejšia. Po dvoch rokoch v úrade sa Bidenova administratíva ukázala byť voči Číne bojovnejšia a jastrabnejšia, než kedy boli Trump a jeho kolegovia, a vzťahy prešli z jedného nového minima na druhé, pričom Bidenovo predsedníctvo zmenilo politiku USA zo série Trumpových sťažností „Amerika na prvom mieste“ v súvislosti s obchodom až po všestrannú kampaň vojenskej a strategickej kontroly, ktorá dramaticky eskalovala napätie. Trump bol vyjednávač, ktorý chcel uzavrieť obchodné dohody s Čínou, aby vyhovovali americkým záujmom, zatiaľ čo slovo „kompromis“ v Bidenovom slovníku neexistuje.

Bidenova administratíva opakovane tvrdila, že chce „zábradlia“ a „komunikačné linky“ s Pekingom, ale jej činy ukázali jej skutočné zámery, od umožnenia vysoko provokatívnej návštevy Nancy Pelosiovej na Taiwane, cez podnecovanie paranoje nad balónom až po prinútenie krajín, aby prerušil dodávky pre celý čínsky polovodičový priemysel. Záver, ku ktorému Peking napokon dospel je, že pokiaľ ide o Spojené štáty, nie je potrebné viesť seriózny dialóg. Je to strata času. Čína čelí agresívnemu, hegemónnemu a zlému hercovi, ktorý sa ju snaží zadržať a strategicky rozdrviť za každú cenu.

USA si vynucujú zmenu zahraničnej politiky Číny. Po mnoho desaťročí bolo čínskou filozofiou vyhýbať sa konfrontácii s Washingtonom a snažiť sa o spoluprácu, aby zabránila Američanom prejsť k politike obmedzovania studenej vojny a blokovaniu jej ekonomického rozvoja, čo je preklenujúca domáca priorita komunistickej strany. To je dôvod, prečo aj keď sa USA stávali nepriateľskými, Čína zostala dlho ambivalentná a zdržanlivá. Chcela veriť, že vzťah s Amerikou možno zachrániť a tieto politiky možno kompenzovať.

Čína si teraz uvedomuje, že jej najlepším riešením nie je upokojiť Washington, ale že jej ďalší rozvoj a prosperita závisí od udržania multipolárneho sveta, v ktorom je americká moc rozriedená. Čína formálne označila americkú hegemóniu za najväčší zdroj nestability, chaosu, nerovnosti a konfliktov vo svete, čo odráža komentáre Vladimíra Putina.

USA ako také nemajú záujem akceptovať alebo sa vyrovnať s vzostupom akejkoľvek inej krajiny, ktorá spochybňuje svoj monopol na globálnu moc, veria, že jej hegemónia je akýmsi božským právom a ponecháva malú nádej na „stabilitu“. Urobí všetko, čo je v jej silách, aby sa pokúsila zadržať Čínu a prelomiť jej integráciu s globálnou ekonomikou. Aj keď to neznamená, že Peking urobí niečo bezohľadné alebo náchylné na riziko, znamená to, že sa konečne prebudil k výzve, ktorej čelí, a po desaťročiach srdečných väzieb už nemá hviezdne oči alebo ilúzie o skutočnej povahe amerického režimu.

Autor: Timur Fomenko, politický analytik